včera sme si pripomenuli 2 roky od začatia masívnej, v relevantnej histórii bezprecedentnej vojenskej invázie putinovského Ruska na suverénny štát - s nami susediacu Ukrajinu. Netreba však zabúdnúť, že 20. februára zároveň uplynulo na Ukrajine 10 rokov od samotného začatia Ruskom vyprovokovaných bojov na Donbase a na Kryme. Mnohí si už boli ochotní priznať, že tých pár balíkov sankcií a chvílkového pohoršenia veľa nemení na fakte, že sme v rokoch 2014-2022 strčili hlavy do piesku. Pamätám si, ako som na gymnáziu nevedel pochopiť, prečo si jedna nedemokratická krajina barbarsky ukrajuje z Ukrajinského územia a svet, namiesto ráznej a tvrdej odpovedi, skáče na lep ruským hybridným akciám a relativizuje vážnosť situácie. Keď som sa na to pred februárom 2022 spýtal svojich Ukrajinských spoluhráčov na hokeji, boli prekvapení, že to niekoho zaujíma.
Na Ukrajinu mali rusi vždy veľký zálusk, nájsť zopár zámienok k invázii nebol veľký problém. Denacifikácia, desatanizácia, demilitarizácia, genocída na Donbase, ukrižovávanie a pojedanie detí banderovcami, utláčanie rusky hovoriaceho obyvateľstva nenásytným Kyjevským režimom a samozrejme, expanzia NATO - len toto stačí dookola opakovať. Každému inteligentnému človeku musí byť jasné, že je to nezmysel za nezmyslom. No koho sa krajiny asi tak boja keď (dobrovoľne) vstupujú do NATO?
Na hrozbu útoku darebáckeho štátu z východu dlhodobo upozorňovali najmä krajiny bývalého sovietskeho bloku, napríklad Litva, Lotyšsko, Poľsko či Česko. Na Slovensku tu bola vždy menšina obyvateľstva, ktorá s bázňou vzhliadala k Putinovi. Navyše slovenská mozgová elita bola vždy mimoriadne kritická voči Rusku, dokonca viac ako sa v rokoch pred masívnou ruskou inváziou na Ukrajinu v Európe patrilo, keďže Nord stream 1 a 2 bol skvelý biznis. Napriek tomu sa nedá tvrdiť, že by Slovensko vnímalo Rusko ako geopolitickú hrozbu - dáta nepustia, chýbalo málo a z menšiny by bola väčšina.
Dnes nie je situácia o nič lepšia. Populisti, naprieč politickým spektrom, pochopili, že časť národa pociťuje nostalgiu za komunistickým režimom alebo len jednoducho nepreferuje Západ - odmieta svet zmien, kríz, pádov, pandémií, konzumu či debát o ľudských právach a klimatickej kríze. Ruský medveď nás pred tým ochráni a keď budeme poslúchať, tak nás ani nezje, ušetrí nás. V dolinách sme prežili nacistov aj komunistov, prežijeme aj ďalších.
24. februára 2022 sa Ukrajinci mohli vzdať, rozhodli sa však bojovať a, bude to treba, položiť za svoju vlasť život. „Druhá najsilnejšia armáda sveta“ sa preto pokúša Ukrajinu vymazať zo zemského povrchu, nerobí im problém terorizovať civiľné obyvateľstvo, nerobí im problém popravovať nevinných, mučiť a zabíjať Ukrajinských vojenských zajatcov. Vlastnú nekompetenciu a frustráciu si ventilujú kompletným ničením Ukrajinských osídlení.
„Populisti, naprieč politickým spektrom, pochopili, že časť národa pociťuje nostalgiu za komunistickým režimom alebo len jednoducho nepreferuje Západ“.
Na Ukrajinský majsterský úder do ruskej námornej flotily odpovedajú ostreľovaním obytných zón. Mestá dobýjajú spôsobom, že ich demolujú až do doby, keď nie je o čo bojovať. „Nečakane“ tým potvrdzujú, že Rusko je jedna zbabelá, zaostalá a mimoriadne krutá krajina. Ukrajinci vytrvalo vzdorujú, bránia sa veľkej presile a prosia nás, žijúcich v komforte, ktorý sa môže veľmi rýchlo zmeniť na diskomfort, o pomoc. „Špeciálna vojenská operácia“, ktorá mala trvať pár dni sa zvrtla do takmer vyrovnanej a opotrebovávacej vojny. Okupantov nevítali kvetmi, ale nabitými gulometmi.
Čo už nám môže imponovať viac, ako keď niekto odmietne pred zlom padnúť na kolená, ale vztýči hlavu a rozhodne sa bojovať až do konca? Veď Ukrajina za svoju existenciu aj v tejto chvíli prelieva vlastnú krv. Každý meter znovu-nabudnutého Ukrajinského územia stojí životy ich vojakov. Toto sa môže priečiť len zbabelcovi bez morálneho kompasu. Už len z etického a ľudského hľadiska nám musí byť Ukrajinský odpor vrcholne sympatický. Akurát, len sympatie k Ukrajine ruských okupantov nezastavia. Agresora ruského formátu zastaví len a len sila. Len nekompromisná vojenská sila má potenciál naučiť okupantov kde je ich priestor na mape. Apelovanie na mier ruský tank nezastaví, Javelin však áno. Nebojme sa tohoto faktu, aj keď sa nám to môže zdať nepríjemné.
Slušný človek musí vždy stáť na strane slabšieho a pohŕdať zákernosťou a neprávosťou. Musí byť v našom bytostnom záujme stáť na strane Ukrajiny a robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme jej pomohli vybojovať víťazstvo. Tvrdenie, že Ukrajine nemáme dodávať zbrane z de-eskalačných a iných dôvodov, implikuje, že ruskí okupanti v konečnom dôsledku nevyhnutne Ukrajinu ovládnu.
Keď niekto tvrdí, že nechce zbrane pre Ukrajinu, môže rovno povedať, že chce aby Rusi vyhrali. Nebuďme naivní - už raz na Kyjiv išli, pôjdu naň znovu a pravdepodobne ich zastaví až hranica krajín NATO. Ani to však po posledných vyhláseniach Donalda Trumpa, či dlhodobom vzostupe populistickej krajnej pravice v Európe nemusí byť isté. Navyše sa zdá, že Viktor Orbán, predstaviteľ našej susednej krajiny, si strategicky stavil na víťazstvo Rusov. Mokré sny o veľkom Maďarsku by mohol začať uskutočnovať napríklad takým rokovaním o pričlenení si Zakarpatia.
To je pre Slovensko ďalší vážny dôvod k znepokojeniu, v hre je reálna možnosť, že budeme v budúcnosti sami čeliť podobnej hrozbe. Ani NATO nemusí byť záruka, Turecký vstup na Cyprus moc veľké rozhorčenie nevyvoval. Prípadná porážka Ukrajiny môže viesť k výraznému geopolitickému posunu v Európe, k masívnej humanitárnej kríze v dôsledku utečeneckej vlny z Ukrajiny. Milióny zostanú bez domova. Úspech Ruska na Ukrajine može taktiež výrazne posilniť sebavedomie ďalších darebáckych štátov - tí to dokonca transparentne dávajú najavo zgrupovaním sa s Ruskou federáciou, dodávaním kamikadze dronov, delostreleckej munície, balistických rakiet a iného arzenálu. Čína, Severná Kórea, Irán - no, úžasná spoločnosť. Je dôležité si uvedomiť, že Západ je v ohrození.
Ocitáme sa dnes v jednej z najturbulentnejších, v najzávažnejších situácii našej novodobej histórie. Vojna za našimi hranicami je ďaleko urgentnejší problém ako si väčšina ľudí v Európe aj na Slovensku je ochotná pripustiť. Príde čas na vysporiadanie sa s otázkou členstva Ukrajiny v NATO, musíme byť na túto debatu plne pripravení. Čo ak v USA preváži izolacionizmus? Podobných výziev bude ešte viac a ja si dnes, 2 a 10 rokov po začatí bojov na Ukrajine, nie som vôbec istý, či je priemerný slovenský občan na ne pripravený. Buďme vďační, že za svoju slobodu nemusíme umierať, iní to šťastie nemajú. Sláva Ukrajine.
radovan Rusnák je študentom Aplikovanej Matematiky - Štatistiky a Dátovej vedy na University of Groningen.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.