krylov Lot

Aj potom, čo bol Kryl s príchodom normalizácie vyhnaný z Československa kvôli svojej protirežimovej tvorbe, stále intenzívne vnímal naše politické dianie. Po rokoch v exile, vidiac obludnosť nášho režimu, zdanlivo večného, napísal báseň Lot, v ktorej si kladie otázku, či je po tom všetkom ešte stále vôbec Čechoslovák. Je Československo jeho vlasťou, keď v ňom sloboda, dôstojnosť či ľudský život nemajú nijakú hodnotu? Kde, povedané jeho piesňami, „vrah o morálce káže“ a „lúza pod platanem radu moudrých věší“. O to viac, keď videl, že svet za železnou oponou je, aj napriek svojim problémom, slobodný, vyspelý a demokratický. Čím je teda jeho rodisko výnimočné, keď ho má nazvať vlasťou?

naše dnešné „tázání“

Ubehlo niekoľko desaťročí, zmenil sa režim a Slovensko sa stalo súčasťou západného spoločenstva. A predsa nás znovu trápi táto fundamentálna otázka. Možno sa hlásiť ku krajine, ktorá relativizuje agresiu Ruska voči Ukrajine? Ktorá nechráni svojich občanov, ale zločincov? Možno nazývať vlasťou krajinu, v ktorej moc úspešne rozosieva zlobu a nenávisť v spoločnosti? V ktorej sa navzájom nemáme radi? Krajinu, v ktorej víťazí hrubosť, agresivita a primitivizmus? V ktorej si neceníme šikovnosť, ale naopak, zo závisti ju potláčame a vyháňame? Je takáto zem naozaj našou vlasťou?

Bohužiaľ to vyzerá tak, že väčšina šikovných mladých ľudí, tak veľmi potrebných pre Slovensko, si odpovedá na túto otázku negatívne. Nevidia v tomto štáte perspektívu na kvalitný súkromný ani pracovný život. Nepovažujú Slovensko za svoju krajinu. Samozrejme, nie je to iba o mladých, no práve oni hromadne odchádzajú do zahraničia a späť sa nevracajú, nakoľko na to nevidia dostatočné dôvody.

naše, nie Ficovo Slovensko!

Ak je náš postoj naozaj taký, že Slovensko, ktoré je nám dnes predostierané, už nie je viac našou vlasťou, súčasne tým priznávame dnešnej moci, že sa jej ho podarilo úplne ovládnuť. Avšak toto rezolútne odmietam. Moje Slovensko nevytvára nijaký politik a nijaká moc. Tvoria ho moji priatelia, rodina, spomienky, moje obľúbené miesta a mnoho ďalších vecí. Nie, na tieto veci nemá ani pán Fico, ani nikto iný dosah a odmietam ich kvôli nemu zatratiť. Až takú veľkú moc im nesmieme pripísať. Nesmú nám, akokoľvek hrubí a silní budú, vtlačiť svoju predstavu o Slovensku. Tá moja je diametrálne odlišná a viem, že v tom nie som sám. Viem, že má zmysel postaviť sa za ňu a zabojovať o lepšiu tvár Slovenska.

oblúkom ku Krylovi

„Zní koncert od Brahmse, pět minut před popravou. Jsem Lot a neptám se. Jdu s odvrácenou hlavou, usvědčen, že ta zem je, vskutku, mojí vlastí.“

Takto uzatvára Karel Kryl svoju báseň, ktorá aj po toľkých rokoch ponúka možnú odpoveď na našu otázku. On totiž odmietol vydať svoje Československo normalizačnému režimu, odmietol zabudnúť na to, čo preňho znamenalo a nevzdal sa svojej predstavy o slobode a demokracii. Nezanevrel na krajinu, ktorá ho vyhnala preč. Aj dnes môžeme mať pocit, že nás naša vlastná krajina vyháňa, avšak myslime na to, že aktuálna moc nie je celé Slovensko. Slovensko sme aj my a naše hodnoty, predstavy a napokon aj naše životy. A o to sa oplatí zabojovať. Ďakujeme Ti Karel, že nám to svojou výpoveďou a svojim príbehom pripomínaš.

Autor je členom novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentom na Gymnáziu Jura Hronca.

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.