téma spravodlivosti je síce odborne náročná, avšak je dôležité, aby sme sa v nej aspoň čiastočne vyznali, a to aj my, mladí ľudia, pretože je v mnohých smeroch určujúca. Právny štát je základným pilierom fungujúcej demokracie, keďže podmieňuje jej férovosť, určuje jej mantinely a zaručuje rovnosť pred zákonom. Ak z rôznych dôvodov degraduje a spravodlivosť negarantuje, začnú o nej rozhodovať skupiny držiace sa moci. Samozrejme, konajú tak vo svoj vlastný prospech na úkor štátu, teda de facto, na úkor všetkých občanov. Dôsledky toho možno sledovať nielen v miere korupcie, či slabej vymožiteľnosti práva, ale aj v celkovej nedôvere voči demokratickým inštitúciám a následnému spochybňovaniu demokracie samotnej.
Aby sa predišlo takémuto zneužívaniu a následnej sebadeštrukcii, systém moci, ktorého dôležitou súčasťou je aj prezident, je rozdelený do vzájomne sa kontrolujúcich a dopĺňajúcich inštitúcií. Hlava štátu má, podľa ústavy, významné kompetencie smerom k Ústavnému súdu a Súdnej rade, čím sa nepriamo podieľa na výkone spravodlivosti.
súdna rada
Súdna rada je inštitúcia posudzujúca spôsobilosť kandidátov na výkon služby sudcov. Kým dostane prezident návrh na ich vymenovanie, musí byť overené, či kandidáti spĺňajú predpoklady pre svoju funkciu. Súdna rada ďalej dohliada na fungovanie samotných súdov a taktiež na sudcov, ktorým dokonca môže dočasne pozastaviť výkon služby (viac o fungovaní nájdete tu). Slovom, kontroluje nezávislosť a kompetentnosť súdnictva, z čoho vyplýva, že jej reprezentanti musia byť vo svojej činnosti maximálne autonómni, zvonka neovplyvniteľní a dostatočne erudovaní.
Na obsadení Súdnej rady sa podieľa aj prezident, nakoľko troch z osemnástich sudcov menuje práve on. Podľa zákona (ďalších troch zvolí parlament, iných troch zase vláda, no a zvyšných deviatich zvolia sudcovia Ústavného a Najvyššieho správneho súdu. Súdna rada rozhoduje väčšinovo, čiže zhodou aspoň desiatich jej sudcov. Ak teda vládna moc, popri väčšine v parlamente, získa lojálneho a nekritického spojenca aj v prezidentskom paláci, dokáže navoliť polovicu Rady, čím môže potenciálne výrazným spôsobom ovplyvňovať jeho celé, už spomenuté pôsobenie a tým deformovať výkon spra-vo-dli-vo-sti. A hoci pán Harabin už tradične uspel - neuspel a prezidentom sa nestal, svoje nepopierateľné kvality a skúsenosti (tie s demontážou právneho štátu) bude môcť vykonávať možno práve v Súdnej rade.
ústavný súd
Ako hovorí článok ústavy, venujúci sa ÚS: „Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.“ (viac tu). Popri tom chráni aj slobodu a základné práva každej osoby pred protiústavnými zákonmi, či inými rozhodnutiami a zásahmi štátnych orgánov. Ak Ústavný súd vyhlási zákon alebo iný predpis za protiústavný, bude po uverejnení nálezu zrušený, respektíve stratí účinnosť. V tom je nevyhnutnosť a zároveň význam role ÚS v systéme spravodlivosti. Ako „posledná brzda“ nedovoľuje vládnej moci počínanie vybočujúce z rámca ústavnosti, čím sa často dostáva do priameho konfliktu. Stačí si spomenúť na novelu trestného zákona, pri ktorej sa môže predseda vlády postaviť aj na hlavu, avšak voči verdiktu Ústavného súdu je bezmocný. A všetci dobre vieme, ako on neznáša byť bezmocným.
Výnimočnosť prezidentovej pozície tkvie v tom, že sa smie v prípade pochybností, pred tým ako podpíše zákon z NRSR, obrátiť na Ústavný súd. Preto je dôležité, aby sedel v paláci nezávislý a slobodne mysliaci človek, pripravený kedykoľvek brániť v prvom rade ústavnosť, nie vládnu koalíciu. Inak hrozí, že posledná brzda v podobe ÚS bude z celého procesu úmyselne vynechaná a mocenský „valec“, akokoľvek protiústavný, už len sotva zastavíme.
Rola prezidenta je však ešte dôležitejšia. Totižto, ak je Ústavný súd, čo sa právneho štátu týka, kľúčový, nemenej dôležitá je aj osoba zodpovedajúca za jeho obsadenie. Parlament zvolí dvakrát väčší počet kandidátov ako je voľných sudcovských miest, aby polku z nich prezident následne vymenoval do funkcie.
„Hrozí, že posledná brzda v podobe ÚS bude z celého procesu úmyselne vynechaná a mocenský valec, akokoľvek protiústavný, už len sotva zastavíme.“
Tým, že je do procesu zapojená aj hlava štátu, sa výrazne zužuje priestor pre účelové obsadenie ÚS sudcami napojenými na vládnu moc. Prezident takýmto spôsobom dokáže zaručiť Ústavnému súdu nezávislosť, bez ktorej by ten nemohol dôsledne a nekompromisne brániť ústavnosť, čiže vykonávať svoju prácu.
zase len otáznik
Samozrejme, akokoľvek dokonalý systém protiváh môže existovať, čo mimochodom vonkoncom nie je náš prípad, vždy hrozí situácia, v ktorej jedna strana (v našom prípade skôr jánošíkovská partia) obsadí kľúčové posty v štáte. Dokonca sa tak môže stať aj nanajvýš demokratickým spôsobom – priamou voľbou občanmi. Dnes sledujeme, že vláda, parlament a budúci prezident reprezentujú jednu a tú istú záujmovú skupinu. V celom systéme zaručuje spravodlivosť ešte stále nezávislý Ústavný súd, odvážni sudcovia a prokurátori, či postoj Európskej únie. Tá síce môže tlačiť na našu vládu vo veci právneho štátu zmrazením eurofondov, ako to robila v minulosti v prípade Poľska a Maďarska, avšak mechanizmus priamo zabraňujúci prijatie problematickej legislatívy nemá. Nech je záujem EÚ o spravodlivosť na Slovensku hocijako veľký, ak o ňu neprejavia záujem naše špičky, nad právnym štátom bude visieť veľký otáznik. Ale to už je u nás zvykom.
Po prezidentských voľbách je zrejmé, že právny štát v novom prezidentovi oporu nenájde. Menovanie nových nezávislých sudcov ÚS, členov Súdnej rady, či ochota obracať sa na Ústavný súd budú pasé. Systém spravodlivosti a spolu s ním i celú demokraciu čaká skúška, ktorá nemusí byť nevyhnutne dopredu stratená, no zlomovou bude určite.
Autor je členom novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentom na Gymnáziu Jura Hronca.