naše globálne otepľovanie
Snáď ešte väčšmi nelichotivý obraz, ako konkrétne vládne kroky a politiky, hoci už tie samé o sebe sú dostatočne odpudzujúce, tvorí spoločenská klíma. Tá sa totižto prejavuje v našej každodennosti. Je nesmierne frustrujúce sledovať ju, alebo ju dokonca na vlastnej koži zažívať, či už vo svete internetu, ale aj v bežnej medziľudskej interakcii. Hoci sa dá s istotou povedať, odkiaľ vietor fúka, nie je to iba o politikoch. Skutočné dusno sledujeme na všetkých úrovniach a ono otepľovanie klímy nie a nie prestať.
Ignorovanie aj tohto otepľovania roky citlivo vnímajú mladí ľudia, kladúci si otázku, či chcú svoj život prežiť v krajine, kde sa, prinajlepšom, nemáme radi. Odhliadnuc od ekonomických parametrov Slovenska, od možnosti kvalitného sebauplatnenia, od životnej úrovne, slovom odhliadnuc od vecí, pri ktorých zaostávame za západným svetom, stále budeme mať obrovský deficit, čo sa príjemnosti spoločenskej atmosféry týka. Skrátka a jasne, aká je motivácia mladých ľudí zostať či vrátiť sa, sledujúc mieru agresivity, nenávisti a prízemnosti, v ktorej sa Slovensko zmieta? Súdiac podľa odlivu mojej generácie, asi skoro žiadna.
ako to je vlastne s tým zrkadlom
Tragická udalosť z Handlovej nám mala všetkým nastaviť zrkadlo. Pravdou však je, že takéto zrkadlo máme nastavené už pomerne dlho. O potrebe skrotenia emócií a vášní, o nevyhnutnosti pokoja a celospoločenského zmieru počúvame básničky už roky, a to najmä od predstaviteľov dnešnej vládnej koalície.
„Je zrejmé, že aj keby teraz prevážil étos zmierenia, na jednoduché riešenia nášho hlbokého vzájomného neporozumenia je prineskoro.“
Stačí si spomenúť na heslá pred parlamentnými alebo prezidentskými voľbami. Koľká škoda, že to pri tých básničkách aj zostalo. Realita je, ako to už býva zvykom, oveľa prozaickejšia – nepokojná a nedôverčivá spoločnosť je súčasne najľahšie manipulovateľná, čo politikom s autoritárskymi tendenciami nanajvýš vyhovuje.
Toto je zrkadlo, do ktorého sa už roky pozeráme. Od korupcie, rozoštvávania cez spomenutý odliv mozgov, to všetko v ňom môžeme zahliadnuť, no zjavne interpretácia jeho odrazu je rozličná. Výklad obviňujúci zo spoločenskej nenávisti médiá, opozíciu a ktovie koho ešte, je úplne zvrátený a účelový. Podčiarkuje to už len fakt, že odpoveďou niektorých predstaviteľov, napríklad pána Danka či pána Blahu, na našu napätú situáciu nie sú slová zmieru, naopak slová vyhlasujúce akúsi „vojnu“. Posúdenie autentickosti ich vôle na upokojenie už nechávam na každého. V každom prípade, všetko to iba potvrdzuje skutočný odraz zrkadla, v ktorom sa v ľuďoch vypočítavo pestuje hnev, aby sa s ním dalo následne „pracovať“.
realita a hokej
Je zrejmé, že aj keby teraz prevážil étos zmierenia, na jednoduché riešenia nášho hlbokého vzájomného neporozumenia je prineskoro. Ak je pre niekoho atentát na premiéra budíčkom, tak dosť krutým. Je totiž logickým vyústením nepriateľskej klímy na Slovensku, ktorá pôsobí hrôzostrašne tak navonok, do zahraničia, ako aj na nás samotných. Je to ďalší úlomok do obrovskej mozaiky, opäť nám pripomínajúcej, že ak sa nespamätáme, okrem iných problémov nezostane viac ani vôľa a chuť mladých ľudí žiť v tejto krajine, ktorá robí všetko pre to, aby vyhnala svoju šikovnosť, kultivovanosť a vzdelanosť.
Počas týchto dní sa pomaly končia majstrovstvá sveta v hokeji. Naša spoločenská situácia výrazne kontrastuje s pozitívnou atmosférou, priam s eufóriou, ktorú Slovensko zažívalo na tribúnach aj mimo nich. Eufóriu zo spoločného cieľa, spoločného fandenia pri výhrach a prehrách a napokon aj pri spievaní spoločnej štátnej hymny. Keď išlo o hokej, dokázali sme zvliecť stranícke dresy a ťahali sme za jeden povraz. Áno, naozaj to pôsobí tak, že nás spája už len ten hokej. Avšak aspoň vidíme, hoci sa to môže zdať málo, že máme na čo nadviazať. Vidíme, že každé rozdelenie, akokoľvek hlboké môže byť, má niekde svoj koniec, na ktorom sa začína to, čo nás spája.