tereza Kravecová
Skorý let s nízkonákladovkou, rozbitý spánkový režim, upršané prímorské počasie. Aj tak by sa dal opísať príchod do palmového mestečka, kde si počas festivalu ubytovanie za ekonomickú sumu zoženiete iba márne – aj polhodinu spojmi od centra diania nájdete akurát tak záhradný domček na pozemku cudzieho človeka, ktorý sa na vás s ľútostivým pohľadom usmeje a vo vnútri sa istotne usmieva ešte viac, lebo vás práve zdral o nemalý peniaz.
No čo – ste študent, uspokojíte sa s čímkoľvek, čo nie je stan rozložený na pláži. Nedokonalé štyri hodiny odpočinku vás síce lámu už počas poobedia, no nezáleží na nich – ste v Cannes, meste filmových miest, dokonca v tom správnom čase: už iba ak samotné Los Angeles by ho vedelo prekonať. Čo tam po spánku, ten sa doplní až pri návrate domov, teraz je potrebné rýchlo stihnúť oficiálnu otváračku, kde vám do kamery kýva Lily Gladstone (Vrahovia Mesiaca kvetov, 2023), riaditeľka poroty Greta Gerwig (Barbie, 2023), či generačná láska Meryl Streep. Asi všetci si uvedomujeme, že tieto osobnosti nie sú ako koncertujúci hudobníci, na ktorých vystúpenia sa dajú zakúpiť lístky, oni žiadnu „tour“ nemajú.
O stretnutí hercov a režisérov týchto rozmerov môžete v normálnom svete skutočne iba snívať, Cannes však normálny svet nie je. Zrazu nastáva akési prebúranie mojej vlastnej štvrtej steny, inej dimenzie, uvedomenie si, že sa to skutočne deje, že sú naozaj iba pár metrov odo mňa, slnia sa na červenom koberci v žiari bleskov fotoaparátov, a ja ich vidím na vlastné oči. A sen, ktorý som si počas môjho dlhoročného milostného vzťahu s filmovým svetom ani nedovolila zapísať si do nejakého bucket listu, je zrazu naplnený.
Prvý večer premiéruje Quentin Dupieux s jeho novým metafilmom The Second Act (2024). S Cinephile akreditáciou sa na oficiálnu black tie premiéru dostanete iba ťažko, nakoľko je na ňu pozvaných množstvo ľudí z brandže, ale na reprízu hneď po prvom odpremietaní v Grand Théâtre Lumière však rezerváciu chytíme. Odbehneme sa medzitým pozrieť na plážové kino, kde zrovna dávajú zreštaurovaný Trainspotting (1996) Dannyho Boyla. Medzi ľuďmi usadenými na lehátkach pobehuje pán so zvončekom a famóznymi karamelizovanými orieškami, ktoré sa topia na jazyku. V noci už sa vyberieme na ubytovanie autobusom, ktorý je v celom meste počas festivalu zadarmo.
Kráske 70. rokov Faye Dunaway vyšiel rovnomenný dokument v spolupráci s HBO, a aj keď by sme už dnes „zopár“ estetickými zákrokmi zmenenú staršiu pani v porovnaní s nespútanou Bonnie Parker nespoznali, stále je rovnako šarmantná, ako mladunká Anya Taylor-Joy, ktorá zrovna v rovnakom čase s fešákom Chrisom Hemsworthom a austrálskym režisérom Georgom Millerom prezentujú najnovšie pokračovanie piesočnatej Mad Max ságy – Furiosa (2024).
Najočakávanejší bod festivalu však aj tak predstavuje návšteva otca Krstného otca (1972), Francisa Forda Coppolu. Ten na francúzsku riviéru prišiel ukázať svoj životný film, ktorý mu veľké hollywoodske štúdiá odmietli zafinancovať, a rovnako sa ani teraz nevie, kedy sa do americkej distribúcie dostane. Megalopolis (2024) sprevádzalo mnoho faux-pas, vrátane bizarných momentov z natáčacích dní, Coppolovej nedostupnosti na sete, nadmerného fajčenia marihuany či chaotického vyhadzovania vlastných peňazí do vzduchu (kvôli problémom s producentmi si režisér začal vyrábať vlastné víno, vďaka ktorému film potom zaplatil „zo svojho“).
„Najviac očakávaný bod festivalu predstavuje návšteva otca Krstného otca, Francisa Forda Coppolu.“
Sprievodné zážitky štábu boli pretavené aj do finálneho výsledku: opulentná dekadentná Amerika, majestátne zábery ako z nemej éry, na ktoré by si zaručene nesťažovali Fritz Lang či Abel Gance, ale aj lacno vyzerajúce špeciálne efekty. Metafora na metafore, New York ako staroveký Rím, úpadok západného sveta a nádej pre mladšiu generáciu prepletená len ťažko uveriteľnými dialógmi ako z béčkového filmu, bordelom vo vzťahoch a nedostatočne prehĺbených postavách však úboho zaostáva za čímkoľvek z režisérovho repertoáru – nezachránilo to ani skvelé herecké obsadenie na čele s talentovaným Adamom Driverom. Coppolov experiment však aj napriek tomu priláka, snáď, množstvo ľudí do kín – k nám sa dostane už v októbri vďaka distribučnej spoločnosti Film Europe. A ak si aj vy chcete spôsobiť podobný šok, aký sme zažili my, je tak treba urobiť jedine na veľkom plátne a najlepšie v sále IMAX.
My síce odchádzame, ale festivalu zostáva ešte obrovský programový priestor ďalších šiestich dní na vyplnenie diskusiami, premietaniami a stretnutiami filmových nadšencov s ich vlastným druhom. Cannes nebol iba surreálnou skúsenosťou pre človeka, čo v tomto svete žije len povrchovo – priniesol množstvo ukážkových noviniek, vďaka ktorým bude v blízkych mesiacoch svetová kinematografia opäť o čosi bohatšia: počnúc víťazom Zlatej palmy Seanom Bakerom, Anora (2024), dánska kriminálna dráma Dievča s ihlou (2024), novinkou Yorgosa Lanthimosa s Emmou Stone, Kinds of Kindness (2024), či citlivá dráma Bird (2024) Andrey Arnold, geniálny Nicolas Cage v halucinogénnom Surfistovi (2024) a množstvo, množstvo ďalších. Máme sa na čo tešiť.
eduard Slamka
Ja mám rád také, ty máš rád netaké. Tu na tom nezáleží. Prišli sme sa všetci pozrieť na mágiu genia loci francúzskej riviéry počas najväčšieho filmového festivalu na svete!
Cannes má fantastickú výhodu klimatického podnebia, nekladúceho prílišné teplo ani sucho na nás, obdivovateľov filmu. Mestom, ktoré má počas zvyšku roka 70 000 obyvateľov, sa tento týždeň premávajú státisíce. Preťažené, doprava to nezvládala, v autobusoch sme sa k sebe mali blízko a v taxíkoch zas hlboko do vrecka. Zážitok by mal byť intenzívny. Nezaváži až tak, ak je vychýlený k nepríjemnému, či príjemnému. Osobne som sa stal príležitostnou človečou vrstvou v sendviči stojacich cestujúcich. Omáčkou bol pot a grilovali sme sa na poriadnych stupňoch. Ani tak vyspelá krajina (čo bolo vidieť na iných výdobytkoch) nedbala veľmi na úroveň pobytu bežných turistov.
Avšak, aj ako bežný človek som sa prešiel po červených kobercoch, obliekol sa do black tie a zúčastnil premiéry, zažil spoločnosť Demi Moore, Meryl Streep, Adama Drivera, Richarda Geera, Willema Dafoea, Margaret Quailey, Francisa F. Coppolu, Belly Hadid, Naomi Campbell,...
No prosto tento ročník bol bohatý na zvučné mená. Z festivalu si neberiem len fotky celebrít a filmových hviezd. Videl som malebné talianske mestečká, zažil atmosféru svetových hudobných festivalov, videl premiéry filmov, dokonca som sa aj kúpal v Stredozemnom mori. Všetko naraz, s pozlátkom zlatej palmy.
Náložou, podľa očakávaní, sú filmy. Viac rodinné ako výbušné. Furiosa vraj plná akcie, The Shrouds údajne silný. Ja však vidím 21 filmov počas 5 dní, z toho 3 dokumenty. 18 z nich sa radí žánrovo do drám, prinášajú (a divákom po celom svete ešte len prinesú!), príbehy zo sociálne ťažších pomerov. Otvárajú oči pre videnie nespravodlivosti a krutosti vo svete. Hľadal som mnoho spoločných tém, či motívov, ostávam však pri jednom.
Wild diamond je o neodbytnej tínedžerke, ktorej sen stať sa hviezdou reality show a vymaniť sa z okov chudoby je zbožným prianím. On Becoming a Guinea Fowl nesie v sebe vysporiadanie sa so zneužívaním v detstve a ukazuje kultúrne výstrednosti afrických krajín. When the Light Breaks Down ukazuje bolesť dievčaťa, ktorá v kŕči hodinu a dvadsať minút smúti za prvou láskou na ramenách svojich blízkych. Všetko sú hlboké a bolestivé témy. Prevedenia nie vždy vyšli tak, aby sa páčili diváckej väčšine. Dokonca tieto tri zmienené filmy sú práve tie, ktoré využívali klišé, konvencie a nemotivované rozprávanie, ktoré potrebuje zapracovať na scenári.
„Filmy otvárajú oči pre videnie nespravodlivosti a krutosti vo svete.“
Na druhej strane sú tu aj ľahko oceniteľné filmy. Dokonca vyhrali i Zlatú palmu. Mnohé z nich som nemal možnosť vidieť, výhru oslávili napríklad Anora (Sean Baker, Zlatá palma), Emilia Pérez (Jacques Audiard, Cena poroty) či The Substance (Coralie Fargeat, Najlepší scenár), na ktorého premiére som sa zúčastnil.
Tieto mali, ako i porota a kritici ocenili, kvalitnejšie prevedenie, vábivejšie postavy, propagovateľnejší charakter. Od filmov premiérovaných v Cannes sa totiž očakáva, že budú mať úspech vo svetovej distribúcii. Premiéra je prvým dojmom. Ide o predaj vzácneho diela svetu. Produkcia filmu verí v jeho úspešnú distribúciu ako i prijatie.
Pre mňa, ako „vychutnávača“ umenia, je premiéra veľmi intímna udalosť. V sále Lumière, v ohromnom festivalovom paláci, sa so mnou tlačí 2308 ľudí. Na to, aby ma ochranka pustila dnu som na poslednú chvíľu obehal polovicu promenády, až som od iného ochrankára kúpil motýlika za 40 €. Bez motýlika nás, pánov, do sály nepustia. Po usadení, sa na plátne zobrazí priamy prenos z koberca, prichádzajú hviezdy v spoločnosti Demi Moore, usádzajú sa v sále a... spoza opony sa odkrýva väčšie plátno. Svetlá zhasínajú, hudba začína, niektorí diváci počas filmu dokonca odchádzajú. Aj na najväčšom festivale sa nachádzajú takí, ktorým sa film nezdá.
Festival je geniálny. S fantastickým počasím, plážami a kúpaním, eleganciou všade navôkol a stále vysokou dávkou voľnosti. Ide o evergreen filmových festivalov. Ročne dokáže uchvátiť 35 000 divákov. O televízii, magazínoch a internete nehovoriac. Ľudia milujú správy z červeného koberca. A kto ich miluje, nech požiada o akreditáciu. Je to tu nebeské.