DI: Aby sme si definovali Gen Z, táto generácia je časovo ohraničená približne od roku 1995 do 2010. Sme posledným písmenom v abecede, a tak sme aj vykresľovaní ako generácia, ktorou sa niečo končí. Zároveň sme ale ešte vyrástli s takým tým aspektom ulice, že prvý mobil sme dostali v desiatich, možno dvanástich. Ty si kedy dostala prvý mobil? 

GS: Vieš čo, tlačidlový v tretej triede a prvý smartfón na začiatku gymnázia, čiže tak 2012/13. Prvýkrát sme vstúpili do online priestorov ako -násť roční, vtedy ešte Facebooku panovali mileniáli, a teda sme objavovali internet v tom čase, keď ho objavovali všetci ostatní. Ono je to strašne zaujímavé, že my sme posledné písmeno abecedy a vlastne prichádzajúca „generácia Alpha“ je prvé, ako keby sme sa vrátili úplne na začiatok. Pred nami máme Generáciu Y, Generáciu X, v našom priestore nazývanú aj Husákovými deťmi, no tie generácie nie sú nejaké nemenné monolity, nie sú to stopercentne ucelené skupiny. Dovolím si povedať, že Gen Z je prvá generácia, ktorá je naozaj globálna. Predchádzajúce generácie, napriek tomu, že mali určité podobné črty, pretože si prešli podobnými historickými udalosťami, sa odlišujú fenoménmi na regionálnych úrovniach. V našom priestore vyrastala Generácia X v úplne v iných podmienkach ako Generácia X v Amerike. A my sme prví úplne globálni, oveľa viac zdieľame aj vďaka online priestorom. 

DI: Presne. No a tie sociálne siete sú nám často vyčítané staršími generáciami, že sme na tom závislí. Vyjadril sa k tomu aj náš kolega vo svojom článku, že to vníma ako dôvod nášho psychicky zlého stavu, konkrétne by som to otvorila jeho tvrdením, že „vzťahy sú kvôli sociálnym sieťam v súčasnosti plytšie“. Osobne si myslím, že sa deje pravý opak, že ten internet nám dovoľuje pokračovať vo vzťahoch aj po skončení istej epizódy nášho života. Ty študuješ v Írsku a ja v Holandsku, a v predinternetových dobách by sme po skončení strednej školy pravdepodobne neudržiavali takýto level kontaktu. A z toho pramení aj problém, no úplne iný, než sú plytšie vzťahy. Skôr mám pocit, že naša generácia bojuje s vlnou sociálnej úzkosti. Je pre nás ťažké prísť do nového kolektívu, napríklad na vysokú školu, a spraviť si nových kamarátov, začať úplne od nuly, pretože stále tam máme tie zadné dvierka v podobe vzťahov zo strednej alebo zo základky, ktoré sa len preniesli do online formy. Je ťažké upustiť od tých už vytvorených dlhodobých kamarátstiev a nájsť niečo podobne hlboké v novom prostredí. 

GS: Ja som s podobným zážitkom na vysokej škole úplne stotožnená. Nemám rada ten naratív, že vzťahy sú teraz horšie kvôli internetu. Nie. Vzťahy sa proste zmenili. Sú iné než boli, ale nemyslím si, že je férové ich definovať nutne ako nejaké horšie, plytšie. Zároveň sa s tým spája téma odchodu zo Slovenska a návratu na Slovensko. Aj práve vďaka sociálnym sieťam sa mnohí mladí, ktorí teraz odchádzajú zo Slovenska, budú chcieť vrátiť alebo budú nad tým aktívnejšie uvažovať. Lebo ja vidím ten trend, že mladí, ktorí odišli študovať do zahraničia extrémne pozorne, práve vďaka internetu a práve vďaka tomu, že môžu komunikovať so svojimi známymi cez sociálne siete, sledujú, čo sa na Slovensku deje. Sú nonstop v obraze, pretože síce odídu žiť do iného regiónu, ale online sú stále v priestore slovenského internetu. 

„Nadávať na sociálne siete je ako nadávať na listy. Je to proste spôsob komunikácie, je to nejaká metóda a nejaký priestor.“

DI: Aj ja pozorujem tento trend medzi mojimi priateľmi, ako keby výška v zahraničí je len taká, že „odskočíme si a potom sa vrátime, aby sme boli znova všetci spolu“. Sociálne siete sú určite dvojsečná zbraň, je na nich naviazané nebezpečenstvo, ktoré si ale naša generácia, podľa mňa, dostatočne uvedomuje, boli sme na to upozorňovaní oveľa viac ako ktorákoľvek generácia pred nami. No nie je fér zjednodušovať online platformy len na toto. 

GS: Nadávať na sociálne siete je ako nadávať na listy. Je to proste spôsob komunikácie, je to nejaká metóda a nejaký priestor. Človek tam nájde veci, ktoré ho dajú psychicky dole, nájde tam ale, naopak, aj také, ktoré mu s mnohými vecami, čo sa týka psychického stavu, vedia pomôcť, povzbudiť ho a poskytnúť mu komunitu. Online priestor je obrovský a do istej miery, čo hľadáš, nájdeš. Áno, algoritmus ťa kŕmi určitými vecami, ale na konci dňa, sociálne siete sú ľudia. To nie sú „zlé sociálne siete“, sú to buď dobrí, alebo zlí ľudia. 

DI: Celá tá téma internetu sa nedá zhodnotiť len tak jednoducho, treba prizerať aj na zmeny štruktúr vzťahov, urbanizáciu a iné aspekty, ktoré sú v týchto „hundracích“ rozhovoroch často zanedbávané. No ale teda myslím si, že existujú iné problémy Generácie Z spojené so sociálnymi sieťami alebo vyplývajúce z nich, napríklad nárast podpory idolov typu Andrew Tate a vyhranených názorov, ktoré takíto ľudia prezentujú. Čo si o tom myslíš?

GS: Veľmi vtipne, Andrew Tate nie je naša generácia. Pozorujeme vlastne to, že mizogýnia sa uchytáva u chlapcov vo veľmi nízkom veku. Aj na Slovensku bolo napísaných zopár skvelých článkov o tom, ako sa už pri 12 – 13-ročných chlapcoch stretávame s podporou Andrewa Tatea a jemu podobných tvorcov (odkaz tu), ktorí sú extrémne vyhranení voči dievčatám, čo sa pretavuje do otvorenej šikany. Je to reflexia na feminizmus a aj na zmeny vo feminizme, ktoré nastali s treťou a štvrtou vlnou, je to odpoveď na emancipáciu žien, ono to nespadlo z neba. Diskusia o tom, čo robiť s patriarchálnou spoločnosťou, čo feminizmus vlastne robí pre mužov a ako je vnímaná maskulinita, a teda hlavne tá toxická maskulinita, sa práve vďaka feminizmu otvára. Viac a viac mužov sa identifikujú ako feministi, pretože si uvedomujú, že feminizmus je o zrovnoprávnení a odstránení toxických stereotypov, ktoré sa týkajú a ubližujú aj im samým. Takže určite, Andrew Tate a jemu podobní sú a budú náš problém. 

DI: Ja mám pocit, že to opäť vyplýva zo zjednodušovania komplexných problematík. Lebo toto naozaj je problém naratívov okolo feminizmu, ktorý je konceptovo obšírny, že práve tým zjednodušením na „feministky nenávidia mužov“ sa potom dopracovávame k ľuďom, ako je Andrew Tate. 

GS: Ja si myslím, že sa to deje preto, lebo máme prístup k extrémnemu množstvu informácií. Požiadavky v offline svete sú stále rovnaké, zároveň ale máme nonstop príliv informácií a správ aj v online svete. Na dennej báze čelíme väčšiemu množstvu často aj globálnych problémov, nad ktorými sa musíme zamýšľať, než generácie pred nami. Zatiaľ čo oni si informácie prečítali v novinách alebo si ich večer vypočuli v správach, my otvoríme Instagram a hneď na nás vyskočí, že toto sa deje v Nemecku, toto niekto povedal v Amerike, toto rozpráva nejaký mizogýn a zasahuje to všetky ženy na svete, toto sa deje na Slovensku, toto sa deje u tvojich kamarátov, toto v tvojej rodine a zhltneš to všetko v priebehu zopár minút. A jasné, že sa to potom celé splošťuje, zmršťuje, formátuje do niečoho malého a tváriaceho sa, že je to ten esenciál alebo výcuc z tých esenciálnych informácií, lebo nie každý má kapacitu poberať všetky tie problémy v celej ich komplexnosti a zložitosti. Musí to byť malé, kompaktné, aby sa to na teba všetko nalepilo, no nezadusilo ťa to.

DI: S týmto podľa mňa súvisí aj fenomén trendizácie, ako keby tá mentálna skratka alebo spôsob, ako sa nájsť vo svete preplnenom informáciami. Vytvárajú sa trendy, také tie rýchle idey, ktorými sa riadiš na veľmi krátky čas a z ktorých potom môže vzniknúť problém s identitou. Ako keby sa formuješ do jednej osobnosti, pol roka podliehaš nejakým veľmi špecifickým vplyvom a potom ich úplne odhodíš a chytíš si opäť na pár mesiacov niečo nové. 

„Ja si myslím, že tvrdenie, že nie sme aktívni alebo že sa o demokraciu nezaujímame, nie je pravdivé.“

GS: V tomto som asi konzervatívna, ale trendizáciu vnímam hlavne negatívne. Mám naozaj pocit, že veľa vecí je dnes len trend a tým sa tomu uberá určitá kvalita a jedinečnosť.  Fascinujúce je, že aj akadémia je dnes už trend, estetika. Prídeš do prvého ročníka na renomovanú univerzitu a stretneš sa so strašnými ilúziami, pretože tí ľudia si to naozaj predstavovali ako estetiku z Instagramového reelska. Čítanie je trend, podporovať nejakú stranu v nejakom konflikte je trend, zaujímať sa o politiku je trend. Myslím si, že to súvisí aj s antiintelektualizmom, ktorý sa stáva dosť populárnym na internete. Aktivity a koncepty, ktoré boli tradične vnímané ako vyhradené pre akúsi intelektuálnu elitu, sa akoby splošťujú a trendizujú, aby boli masovo spracovateľné, prijateľné a hlavne jednoduché, nekomplikované a čiernobiele. Ale prejdime teraz k politickému aktivizmu. Náš kolega načrtol problematiku, že ako generácia sme spoločensky neaktívni, že sa nezaujímame o politiku, že sa nás veci netýkajú, že si volíme konformný život namiesto aktívnej práci na zmene. Čo si o tomto myslíš?

DI: Dá sa to prepojiť aj s tými trendami, napríklad spomínaný trend mať isté stanoviská v socio-politických záležitostiach spôsobuje, že sa tu rodia také tie veci ako performatívny aktivizmus. Že zdieľaš niečo na svoj Instagramový „príbeh“, na tých 24 hodín, lebo to zdieľali tvoji kamaráti a ty nechceš vyčnievať. A ono to má istý efekt, minimálne vo forme šírenia osvety, ale akoby sa zastavíš na sociálnych sieťach a máš pocit, že si si splnil občiansku povinnosť. Napriek tejto možnosti, že sa to prevrhne len do performatívneho aktivizmu, sociálne siete majú potenciál pomôcť s mobilizovaním, s burcovaním politickej participácie. Vnímaš tam hlasy mladých, ktorí majú podobné zmýšľanie, čo ťa motivuje, aby si si svoj názor zastal. A to sme videli aj napríklad na protestoch proti zrušeniu špeciálnej prokuratúry. Naozaj na tých námestiach boli mladí ľudia, bolo ich počuť, bolo ich cítiť v dave okolo. Z toho máme aj ten milý príbeh, keď vedľa stáli chlapci, ktorý veľmi vášnivo diskutovali o politickej participácii. 

GS: Tí stredoškoláci!

DI: Áno, asi prváci alebo druháci na strednej, ktorí sa rozprávali o tom, že na budúci protest si donesú otepľovačky a nepremokavé bundy, že tam prídu a budú tam stáť znova a znova. 

GS: Teraz budem hovoriť hlavne o slovenskej Gen Z, no ja si myslím, že sme prirodzene protestujúca generácia. Odkedy si pamätám, my sme boli stále na nejakých protestoch. Chodila som na protesty aj s rodičmi, aj zo školy, aj s kamarátmi – naozaj od Za slušné Slovensko cez Fridays for Future, za ktoré sa nám staršie generácie dokonca smiali, že čo chodíme protestovať za nejakú klímu, až po protesty ohľadom ÚŠP či protesty Ivana Korčoka. Myslím, že sme v tomto nabrali trošku takú francúzsku mentalitu. Aj keď sa rozprávam s ľuďmi vo svojom okolí, že „Problém? Pôjdeme protestovať!“ Ale zároveň si myslím, že je podstatné niekedy vypnúť. Byť unavený a byť vyhoretý je úplne férové a malo by to byť rešpektované, že niekedy naozaj na dva týždne potrebuješ nič nepočuť. A ono je to neférové, že sme potom prezentovaní ako nejaká sebecká, narcistická generácia len preto, lebo niekedy povieme „teraz mi to nehovor, nechcem to teraz počuť“. Je to psychohygiena a my ju potrebujeme, lebo my sme chronicky online od trinástich.

DI: Presne o tejto informačnej únave a psychohygiene hovorila aj Emma v našej relácií „Táto krajina nie je pre mladých“, v ktorej riešime spoločensko-politickú situáciu s mladými angažovanými ľuďmi. A tých angažovaných mladých naozaj nie je málo. Videli sme, ako sa mladí ľudia dokázali postaviť za Mareka Janigu, organizuje sa množstvo eventov, existujú všelijaké študentské iniciatívy, ktoré sa snažia naozaj aktívne riešiť situáciu na Slovensku. Čiže ja si myslím, že tvrdenie, že nie sme aktívni alebo že sa o demokraciu nezaujímame, nie je pravdivé.

GS: Pozrime sa iba na tie stredoškolské voľby. Pozrime sa na to, čo v nich teraz vyšlo. My by sme boli na úrovni Holandska, čo sa týka liberálnej demokracie, kebyže tu mladí volia. Je nefér povedať, že sa nezaujímame o demokraciu, keď sa naozaj stačí pozrieť na stredoškolské voľby a vidíme, že mladí očividne zorientovaní sú. No a v súvislosti s týmto náš kolega riešil ešte jednu takú problematiku, že naša generácia si iba užíva slobodu, ktorú jej vybojovala tá staršia generácia, u nás sa teda rozprávame hlavne o tej novembrovej generácii. Ako vnímaš toto? 

DI: Mám pocit, že nám je dávané dosť najavo, že máme byť radi, že sme sa narodili, kedy sme sa narodili. Všetci poznáme tie naratívy typu „Vy ste si nezažili vojnu, vy ste si nezažili socializmus, narodili ste sa do demokracie, začali ste vnímať svet v čase, keď sme už boli v Európskej únii. Čo vy môžete vedieť o slobode a neslobode?“ A to vnímam ako taký prvotný stret názorov – ja si myslím, že sloboda je prirodzená. 

„Nemáme problém priznať si, že slová a činy iných ľudí nás reálne zraňujú.“

GS: Úplne súhlasím, mám tiež pocit, že nám je sloboda prezentovaná ako niečo vybojované, ako výhra na konci dňa, ako niečo, za čo musíš aktívne krvácať. Málokedy nám bola prezentovaná ako niečo, čo je prirodzené. Slobodu ti môžu zobrať, a potom si ju musíš vybojovať naspäť. Ale ja si myslím, že sa s ňou prirodzene rodíš, ona ti je proste daná. Autoritárske režimy ti ju môžu zobrať a to tiež nie úplne všetku, pretože, Franklovsky povedané, máš určité typy vnútornej slobody, ktorú ti žiaden režim nezoberie. K tomu sa možno práve v tomto období na Slovensku budeme musieť vrátiť, že vnútorná sloboda sa nedá odňať. Ale ja mám naozaj pocit, že sloboda je v našom priestore spájaná s konceptom generačnej vďačnosti, generačného dlhu, že Gen Z dlží všetkým tým pred nami. Mám pocit, že kvôli tomu, že nie sme v stálom kŕči z toho, že čo ak nám nejaký autokrat ukradne našu slobodu, si staršia generácia myslí, že si ju nevážime. A to vôbec nie je pravda, len ju nevnímame ako niečo, čo nám je dané politikmi alebo režimom, ale ako našu bytostnú súčasť. Samozrejme, nie je to o tom, nevážiť si ľudí, ktorí bojovali, aby tá sloboda bola prinavrátená Slovensku, Československu v tom období. My ich musíme obdivovať, lebo to vyžadovalo veľmi veľkú odvahu a obetu. Problém nastáva, keď sa z tej slobody robí komodita, za ktorú musíš byť nutne vďačný. 

DI: Ešte by som sa v súvislosti s týmto chcela pristaviť pri takom paradoxe, ktorý navstáva v týchto stereotypných vnímaniach Gen Z. Na jednej strane nám je vyčítané, že sa o slobodu či demokraciu nezaujímame, že nie sme dostatočne angažovaní, no zároveň prichádza aj obvinenie, že sme veľmi precitlivelí, čo sa týka napríklad politickej korektnosti alebo práv menšín. Vraj všetko berieme príliš vážne. Nie som si úplne istá, ako tieto argumenty môžu súčasne existovať bez toho, aby si protirečili. Tak čo myslíš, sme precitlivelí? 

GS: Podľa mňa nie. Skôr si myslím, že sme viac asertívni. Niektorí to tak vnímajú, pretože Gen Z nemá problém povedať svojim nadriadeným, svojim rodičom, kamarátom alebo ľuďom, ktorí majú nejakú autoritu, že „dobre, ale teraz sa ku mne správaš nevhodne, to, čo hovoríš ma uráža, ubližuje mi to“. Nemáme problém priznať si, že slová a činy iných ľudí nás reálne zraňujú. Ja si myslím, že to je, naopak, výhoda, je to niečo, k čomu sme sa, samozrejme, dopracovali aj vďaka predošlým generáciám, pretože aj oni tomu postupne otvárali dvere. Skôr by som to označila ako vyššiu emocionálnu obozretnosť. Čo si o tom myslíš ty?

DI: Že je to skôr vyspelosť, ktorá sa odráža v tom, že už dokážeme identifikovať nenávisť a násilie aj v podprahových formách. Podľa mňa je to znamenie toho, že spoločnosť sa naozaj niekde posunula, že sa vyvíja, keď násilie už nevidíme len v tom, že niekto niekoho zbije. 

GS: Naozaj sme schopní internalizovaný hejt omnoho rýchlejšie podchytiť. Tiež si uvedomujeme, že veľa vecí nie je vedomých, len nám vkĺzli do jazyka či do humoru, no z dlhodobého hľadiska sú škodlivé. A Gen Z si to uvedomuje viac a viac a hovorí o tom nahlas, pretože chce priniesť nejakú pozitívnu zmenu založenú na tolerancii.