príhovor nového prezidenta, ktorý zaznel v budove bratislavskej Reduty počas sobotňajšej inaugurácie, mal svoje svetlé miesta. V niektorých momentoch bolo takmer uveriteľné, že Peter Pellegrini naozaj chce byť prezidentom všetkých občanov krajiny, a chce, ako sám povedal, byť hodným rešpektu aj od tých, ktorí ho nevolili. Dôraz na pojmy ako demokracia (nielen sloboda), obligátne pripomenutie, že Slovensko je súčasťou Európskej únie a NATO a najmä pozitívne vykreslenie slovenskej pomoci Ukrajincom sužovaným vojnou síce znejú ako povinná jazda, no v dnešnej situácii na Slovensku nie je žiadne pripomenutie týchto reálií z úst kohokoľvek z vládnej garnitúry samozrejmosťou. Balansujeme na vratkých kameňoch. Jeden deň je Zem plochá, druhý deň sme jediní, kto prekukol svetové sprisahanie WHO, pomedzi to sa obmedzujú médiá, slovami Petra Pellegriniho, svet sa prevrátil naruby, a teda aj mierny náznak geopolitickej zorientovanosti čelných predstaviteľov štátu urobí človeku radosť.

Voliča s pamäťou muselo počas počúvania prezidentovho príhovoru čosi škrieť: to opakujúce sa slovíčko, ktoré sa stalo jedným z pilierov celej reči. Takýto volič sa nepochybne rýchlo rozpamätá na billboardy, kde bol o niečo mladší Robert Fico, Róbert Kaliňák či ešte Pavol Paška. Vedľa nich na bielom pozadí bolo červenou farbou napísané smerácke volebné heslo: Ľudia si zaslúžia istoty. Prezidentov nový prejav sa k motívu istôt a predovšetkým k ich strate vracal zas a znova. Rúcaniu istôt venoval množstvo času a príkladov, počnúc vojnou za našou hranicou, cez digitálny svet, v ktorom neplatia skutočné pravidlá a stáročiami overené pravdy (tu je na divákovi, aby sa rozhodol, o aké pravdy má ísť, ja si sem v dobrej viere dopĺňam otázku guľatosti, či neguľatosti zeme), cez covid až po atentát na premiéra. Obraz Slovenska, ktorý Peter Pellegrini vykreslil, je pochmúrny: občania strácajú rokmi overené istoty. Čo sú však tieto istoty? Kotvy zaryté do minulosti, ktoré sa postupne s prúdom dejín uvoľňujú. Nie sú postavené na faktoch, vede, diskusii či mentálnom progrese, stoja na základoch toho, že ak niečo fungovalo kedysi, iste to bude fungovať večne. Stoja na spomienkovej nostalgii. Istoty zo smeráckych billboardov spred rokov, ale aj istoty z príhovoru sľubujú ľahké riešenia, nevyžadujú od občanov ani odvahu, ani kreativitu, ani inovatívnosť. Jednou z takýchto istôt je navonok prezentovaný pokoj za cenu vnútorného morálneho rozkladu štátu. Istota v podobe vlády, ktorá sa nebude hašteriť, istota v podobe prezidenta, ktorý bude v harmónii s vládou.

Istoty starého sveta však majú svojich skalopevných fanúšikov. Peter Pellegrini to vie a obrátil na nich vo svojej reči reflektor, ak by náhodou niekto nevedel, o kom sa hovorí. Na to, aký dôraz kládol na spojenie sa a súdržnosť (vymyslené Svätoplukove prúty tu mali už tradičný come-back), slovenskú spoločnosť divoko rozčesol jedným ťahom a rozpolil ju na dve časti, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani režimová propaganda. Na Slovensku máme tzv. elity, ktoré prezident bližšie nešpecifikoval, ale načo aj, každý si tam doplní, tú ktorej sa bojí najviac, a odborníkov. Oproti nim stroja tí, na ktorých sa údajne zabúda, teda zástup Jozefov Makov. Na to, že národný hrdina je zbojník, sme si už zvykli, no prezident, možno nechcene odkázal Slovákom, že ako takí majú v živote jeden cieľ, ak sa teda oprieme o román: znášať úskalia osudu a bezcieľne trpieť. Údelom Jozefa Maka, človeka milión, je byť nevýrazným a odolným. Jozef Mak ako vzor určite nepomáha národ viesť k obrode ani intelektuálnej, ani morálnej. Znášať utrpenie nie je víťazstvo, no postaviť sa na odpor zlu a nájsť v sebe empatiu áno. To by si však vyžadovalo iného hrdinu, ktorý by do prezidentovej balady o pokoji nepasoval. Peter Pellegrini sa uspokojil s tým, že Slovákov rozdelil na elity s odborníkmi a šedú masu. To, že Slovensko nie je čiernobiele, sa v príhovore nespomenulo.

Politika by ľudí nemala rozdeľovať, nemala by byť témou hádok nad nedeľnými obedmi, vravel prezident. No tie hádky sú však viac než o stranách, sú o ideáloch a predstavách o budúcnosti. A pokoj, ktorý je údajným liekom pre spoločnosť, sa ľahko zamieňa za apatiu, za nezáujem ľudí o to, že štát nefunguje tak, ako by mal.

Drobné výrazy mikroagresie sa do toho „pokojamilovného“ rečnenia tak či onak vplazili: múr pokropený krvou či neustále nástojenie na tom, že ktosi nerešpektuje výsledok volieb.

Prejav plný historických reminiscencií nebol síce nepočúvateľný, no mal ďaleko od prejavu, ktorý by teraz Slovensko potrebovalo. Od Cyrila a Metoda, cez Sládkovičove básne až po turbíny a telegrafické spojenia, toho povedal dosť o minulosti. Zabudol však na ľudí ako Ján Kuciak či menšiny, ktorým sa u nás nežije ľahko. Zabudol na to, že naša identita nie je definovaná iba menami zo základoškolských učebníc dejepisu, ale predovšetkým tými, ktorí sa nebáli prerušiť toxické bludné kruhy a bojovali za spravodlivejšiu a slušnejšiu budúcnosť. Ľudia z námestí, protestov, ale aj každodenného života, ktorí sa odmietli a odmietajú zmieriť s neslobodou.

Autorka je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Klasických štúdií a Anglickej literatúry na Trinity College Dublin.