druhý ročník letnej univerzity sa pre mňa začal meškaním. Kým som sa vytiahla hore mestom až do záhrady Eleuzíny nad Trojičným námestím, bola som celkom zmorená a zmeškala som prvú hodinu programu. Zrazu som stála v kruhu, na tričku som mala menovku, každý o sebe čosi hovoril, slnko pražilo, vzduch prakticky vrel a ja som si bola istá, že som tu nesprávne. Moje akademické očakávania od programu mi vyfučali z hlavy, len čo som musela pred skupinou cudzích ľudí nahlas prehovoriť. Samú seba som ale pozitívne prekvapila, keď som sa o zopár hodín neskôr pristihla ako sa pri večeri rozprávam s ďalšími a ďalšími účastníkmi a moja úzkosť zostala kdesi zabudnutá. Organizátori vedeli ako nás správne postrčiť k socializácii, stačilo tomu procesu iba o niečo viac dôverovať. Ak nič iné, účastníkov žiadna téma nespojí viac ako spoločné frflanie na pripálený guláš. A možno ešte Nietzsche.
Prvá prednáška Letnej univerzity: Dobro ako prídavné meno s Jakubom Betinským
Základom letnej univerzity boli tri tematické bloky prednášok, za ktorými nasledovali prípravy verejných diskusií. Týchto sa ako hostia zúčastnili prednášajúci z predošlého dňa a vždy ich moderovali študenti programu. Zatiaľ čo prvá diskusia s Jakubom Betinským, docentkou Adrianou Jesenkovou a docentom Milanom Petkaničom sa venovala hľadaniu odpovedí na otázku, čo je to dobrý život a ako ho žiť, druhá diskusia sa venovala tomu, či sú antika a jej filozofia ešte stále príťažlivé pre moderného človeka. Jej hosťami boli profesor Vladislav Suvák, profesor Matúš Porubjak a docent Jaroslav Cepko. No a poslednou, finálnou diskusiou, ktorá bola cieľovou rovinkou celého programu, bol naživo vysielaný rozhovor s profesorom Jurajom Malíčkom, psychiatrom Michalom Patarákom a docentom Marekom Debnárom na otázku, či zlo existuje alebo neexistuje a ako k nemu pristupovať v psychiatrii, umení a filozofii. Museli sme sa naučiť ako zorganizovať verejnú diskusiu, ako prilákať ľudí dolu z mesta a ako potom nestratiť ich pozornosť a záujem o témy, ktoré boli neraz na sparné letné večery náročné. Od príprav video-pozvánok, farebných plagátikov a ich vylepovania a rozdávania okoloidúcim v uliciach, až po moderovanie pred desiatkami zvedavých očí, prakticky všetci sa museli naučiť spolupracovať v časovej tiesni – výsledok našej práce bol a stále je verejný, takže každý chcel, aby to dopadlo čo najlepšie. „Bol to podnetný zážitok, ktorý ma donútil nad mnohým sa zamyslieť,“ hovorí účastníčka Nikola o moderovaní poslednej verejnej diskusie. „Ľudí takáto skúsenosť učí lepšie počúvať a porozumieť tomu, čo sa druhá strana snaží odkomunikovať. Treba vnímať aj to nevyslovené a dať priestor na vyjadrenie toho, čo človek chce naozaj povedať, nie len na to, čo my chceme počuť.“
Improvizovaná účastnícka debata medzi dvoma tímami
Jeden deň sa v rámci oddychu robil výstup na Sitno, pre nás lenivejších sa cesta končila na Počúvadliarskom tajchu. Iný výletný deň sa nás však organizátori rozhodli okrem turistiky zobrať do rómskej komunity Šobov na sever od mesta. "V bežnom živote máme málo príležitostí sa spolu stretávať a neraz počúvame o tých takzvaných druhých iba zlé veci,” hovorí Andrea Nina Gašparovičová z organizačného teamu LUE. "Ako naši účastníci a účastníčky, tak aj deti zo Šobova, si mohli na základe osobného stretnutia vyvrátiť vlastné predsudky a uvedomiť si škodlivosť zbytočných generalizácií.” Zatiaľ čo väčšina spolužiakov a organizátorov pobehovala spolu s deťmi z komunity cez vysokú trávu hrajúc čudný, no oduševnený futbal, v ktorom bolo náročné rozoznať jednotlivé tímy, ja som si sadla na zem k pani Márii Koledovej, ktorá nás komunitou sprevádzala a dala som sa s ňou do reči. Za chrbtom som mala niekoľko poschodový nízky panelák, zvonku ošarpaný, no väčšina jeho okien bola nová, pred ním stálo plachtou zakryté akési dávne auto. Okolo nás pobehovali deti, filmová crew z Eleuzíny a malé čierne šteňa patriace domácim. Pani Koledová hovorí o tom, ako Šobov za posledné roky upadol, pred tým tomu tak nebolo. Tamojšie centrum, ktoré malo byť rómskej komunite podporou, má teraz v rukách mesto a to údajne nemá o to, aby sa veci skutočne menili k lepšiemu, veľký záujem. Dospelí si vraj pamätajú lepšie časy, tieto deti, ktoré tu okolo nás lietajú, tie už ich nepoznajú. Pani Koledová a jej manžel, ktorých nezisková organizácia Šukar – Dživipen dostala v minulom roku ocenenie Roma Spirit, s nami idú aj do Hájovne na obed. Kráčame kopcom po rozhorúčenej asfaltke a pani Koledová hovorí o tom, ako to najpodstatnejšie, čo môžeme robiť, je zaujímať sa, bez predsudkov, bez nadradenosti, autenticky a zvedavo. Veľa sa tak dozvieme nielen o rómskych komunitách a tom, čo potrebujú, ale aj o nás samých.
Filmový team LUE natáča rozhovor s Jakubom Betinským večer po prvej verejnej diskusii
Ľubo, ktorý sa letnej univerzity zúčastnil už druhý rok považuje témy, ktorým sa projekt venuje za aktuálne. „Súvisia s tým, čo sa na Slovensku práve deje, vedia rozšíriť naše obzory,“ hovorí. „Pozvaní boli noví ľudia, ktorí sú vo svojich odboroch naozaj špičkoví. Ten projekt má pred sebou ešte veľký potenciál.“ Najväčším magnetom bol pre neho však kolektív, komunita, ktorá sa za tých jedenásť dní sformovala. Stredoškolák Adam s ním súhlasí. „Za najväčší benefit tohto programu považujem jeho komunitný charakter. Morálna filozofia je oblasť, v ktorej rozvíjanie sa neznamená len štúdium a hľadanie nových informácií v literatúre, ale predovšetkým stojí na diskusii a strete s inými názormi.“ Práca s takýmto diverzným kolektívom, v ktorom boli mladí od teenagerov po takmer tridsiatnikov, bola výzvou aj pre samotných organizátorov. „Mladých treba počúvať, treba sa snažiť naladiť sa na nich. A v prvom rade dať do úzadia vlastné ego,“ odpovedá na moju otázku, ako pracovať s mládežou, fenomenológ a jeden z facilitátorov projektu, Marcel Šedo. „Prvoradé je vytvoriť atmosféru dôvery, zaujímať sa. Ale nesmie to skončiť len pri počúvaní. Ak vzniknú problémy, je nutné ich skúsiť aktívne riešiť, hoci nie vždy sa to dá. Základom pre mňa bola snaha, aby sa aj mladé ženy v kolektíve cítili bezpečne, aby nedochádzalo k nejakej zbytočnej objektifikácii, aby sa témy rešpektu akcentovali. Niekedy však bolo naozaj náročné počúvať emocionálne trápenie sa mladých ľudí okolo nás. A človek to musí najskôr sám v sebe nejako spracovať, aby mohol ďalej riešiť a pomáhať.“ Tému hľadania dobra a jeho využitia v našom bežnom živote sprevádzali rôzne cvičenia na to, ako komunikovať, ako si k sebe hľadať cestu aj v náročných situáciách, ako sa rozprávať v spoločnosti, ktorá pôsobí rozdelene. Dobrý život je dosiahnuteľný len cez dialóg. A to je lekcia do života, ktorá sa v dnešnej dobe na Slovensku počúva možno ťažko, no je nedoceniteľná.
Účastníci a účastníčky LUE s deťmi z rómskej komunity zo Šobova (hrajúci futbal)
Prechádzajúc si zapísané poznámky, ktoré som si domov priniesla, sa sama sebe čudujem, ako som v júlových tridsiatkach zvládala hodiny počúvať o Kantovom kategorickom imperatíve, či Platónovej alegórii s úsečkou. Prečo som sa rozhodla stráviť prvé dni prázdnin neformálnym vzdelávaním, je pre mňa samú ešte aj teraz tak trochu záhadou, určite to ale bola kombinácia hladu po informáciách a túžbe skúsiť niečo nevšednejšie ako staré dobré prednáškové sály akademickej pôdy. To, že som tam ale našla toľko podobne zmýšľajúcich mladých, ma ešte stále udivuje. Organizátori však išli na istotu. Teda, viac-menej. „Tento druhý ročník bol v niečom náročnejší, v niečom jednoduchší, pretože sme už vedeli do čoho ideme a čo nás čaká. Vychytali sme nedostatky prvého ročníka a v niečom ho programovo rozšírili,“ hovorí Marek Pavlík, zakladateľ Kultúrneho centra Eleuzína a aj tejto letnej univerzity. „Na mladých sme sa sústredili preto, lebo je to podstatou Erasmus+ projektov. Ten prvý ročník som nevedel do čoho idem, a bol to fantastický zážitok. Tá práca ma baví. Deväť celých dní je dostatok času na to, aby ste participantov lepšie spoznali a niečo zásadné im odovzdali. Šesť rokov vediem kultúrne centrum, robíme množstvo koncertov, čítačiek, diskusií, ktoré považujem za zmysluplné, avšak ak prídete na hodinu, vypočujete si niečo, dáte kávu a odídete je to iný druh zážitku, ako keď ste intenzívne niekoľko dní súčasťou nabitého programu a s participantmi neustále komunikujete.“ Na moju otázku, čo mladí a filozofický rozmer celého programu, Marek odpovedá antickou odvolávkou na názov Eleuzíny. „Presahy filozofie sú prítomné aj v našom programe kultúrneho centra, je to taký autorský vklad a v tomto nadväzujeme na niečo eleuzínske. Chceme osloviť publikum, ktoré chce o veciach premýšľať, kultivovať si jazyk, a tu je jazyk filozofie niečo veľmi prirodzené a funkčné.“ Marcel Šedo s ním súhlasí. „Filozofia je dobrou platformou, na ktorej môžu diskutovať rôzne strany pretože prekračuje ich parciálne hľadiská. Celé je to o snahe budovať komunitu a dialóg, pretože dialóg je základom demokracie. Pre filozofiu je kľúčová schopnosť klásť silné otázky a vedieť dobre argumentovať, na čom v podstate stojí a padá aj celá demokracia.“
Cesta na Sitno
Posledná diskusia sa skončila, horúci vzduch sa prudko schladil, nad banským mestom sa od severozápadu zatiahla celá obloha. Skrytí pred lejakom pod veľkým stanom čakáme na večeru a gratulujeme poslednej trojici moderátorov k tomu, ako zvládli večer. Stojím na okraji hlúčika účastníkov, som zababušená do deky, jedno rameno a polovicu vlasov mám premočenú dažďom. Hostia sú obďaleč schovaní pod iným stanom, návštevníci pod slnečníkmi, takmer nikto neodchádza. Spolužiaci a spolužiačky okolo zdieľajú radosť z vydareného finále programu. Cítim sa taká šťastná a hrdá, akoby som to bola ja, kto práve odmoderoval diskusiu. Bledozelené okenice Eleuzíny búchajú vo vetre. Jej holé vnútro plné stavebného materiálu sme videli iba raz počas improvizovanej nočnej prehliadky so sviečkou. Ešte v nej nie sú police kníh, klavír, ani koberce. Kuchárka Lucia prináša veľké misy s ázijskými cestovinami, uhýbam jej z cesty. Ešte to na Slovensku má zmysel, ešte to nie je stratené. To je to, čo si so sebou beriem domov zo Štiavnice. Ešte tu sú ľudia, ktorí chcú robiť letné univerzity o dobre a etike na záhradách požiarom zničených renesančných domov a ľudia, čo ich chcú rok čo rok absolvovať. Eleuzína s jej pevnou vierou v budúcnosť je, viac než čokoľvek iné, symbolom nádeje. Búrka po zopár minútach skončila a my sme na zmoknutých stoličkách sedeli a debatovali takmer až do rána.
Autorka je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Klasických štúdií a Anglickej literatúry na Trinity College Dublin.