keď vezmeme do úvahy historické vzory (a aj vzorce), ktorými sa predstavitelia koalície inšpirujú, zistíme, že nie. Akoby sme sa diviť aj mohli, keď ich prvé vety po vyhratých voľbách zneli v duchu: „my sme národní a sociálni.“ Už len za toto čo i len nevedomé prihlásenie sa k Hitlerovej NSDAP mali byť väčšinou spoločnosti rázne pokarhaní a upozornení. No neboli, a to bol iba začiatok. Náš problém, kvôli ktorému nevieme ani dnes rozpoznávať autokratov a gaunerov a radi ich znovu a znovu volíme, je totižto oveľa hlbší.
skutoční národniari?
Vtískané je nám jedno. Ak sa chceš cítiť ako naozajstný národniar, nebodaj sa tak chceš aj verejne označovať, musíš byť na svoju krajinu patrične hrdý. Patrične v ponímaní našich pseudonárodných socialistov znamená glorifikovať Slovensko aj tam, kde to na mieste nie je, a zároveň nepoukazovať na naše zlyhania tam, kde by to, naopak, na mieste bolo. Slovom, pokojne to môžeme nazvať účelovým poňatím histórie, keď si selektívne vyberáme len tie jej časti, ktoré sa práve hodia a vyhovujú nám.
Tak napríklad. Slovensko je kolíska Slovanstva (a pomaly celej Európy), veď predsa sme tu my, Slováci, už v deviatom storočí mali Nitrianske kniežatstvo či Veľkú Moravu (a Samovu ríšu nespomínajú len preto, že ich intelekt až do takej minulosti nesiaha). Naopak počas druhej svetovej vojny sme to neboli my, kto posielal svojich spoluobčanov do koncentračných táborov, ale zlí Nemci.
Na procesoch v 50-tych rokoch sme sa nezúčastňovali my, ale parafrázujúc premiéra, pár pomätených indivíduí v komunistickej strane. Skrátka a jasne, všetko dobré pochádza od nás, z nášho vnútra a za všetko zlé môžu iní. A bodka.
a teraz trochu reality
Znie to priam absurdne, ale toto je téza, s ktorou sa na Slovensku pracuje už dlhé desaťročia a treba dodať že úspešne. Koniec koncov, vidíme to aj dnes. Ak si však chceme ponechať potrebný nadhľad, musíme sa objektívne ako krajina prihlásiť ku všetkým stránkam svojej minulosti, tak k tým svetlým, ako aj temnejším. Kým sa nebudeme s hanbou hlásiť k arizáciám, k nenávisti voči Židom a ich následnej likvidácii, kým nepriznáme aj svoj nepopierateľný podiel viny, nikdy sa nevysporiadame s našou ľudáckou minulosťou a čo je horšie, s jej dnešnými variáciami. Aj naďalej budú vznikať a úspešne fungovať politické subjekty, velebiace Slovenský štát a používajúce fašistickú symboliku či dokonca rétoriku.
„Na procesoch v 50-tych rokoch sme sa nezúčastňovali my, ale, parafrázujúc premiéra, pár pomätených indivíduí v komunistickej strane.“
Kým si nepriznáme, že sme za komunizmu ako krajina, prenasledovali, zatvárali a ničili životy státisícom ľudí, či už pre ich náboženské presvedčenie, ich pôvod, alebo slobodné zmýšľanie, nikdy sa nevysporiadame s našou socialistickou minulosťou, ba čo viac, s jej dnešnými pozostatkami. Stále bude možné, aby chodili vládni predstavitelia klásť vence na hrob Gustáva Husáka, aby premiér tvrdil, že November 89 si nevšimol, alebo aby v parlamente visel na mieste prezidentky Che Guevara. A to všetko, nutno podotknúť, bez vyvolania odporu u väčšiny populácie, dokonca s jej sympatiami.
historická slepota?
Výraz historická slepota, ktorý som vyššie použil, na nás úplne nesedí. Možno skôr selektívne vnímanie histórie. Totižto, sovietske osloboditeľské tanky z roku 1945 si pamätáme dobre, každoročne ich na Slavíne velebíme, no tie okupantské z 21. augusta 1968 už vidieť veľmi nechceme. A takýchto príkladov zámerného krivenia histórie vidíme skutočne mnoho. Sú v našej spoločnosti natoľko zaužívané, až je pre širokú verejnosť skoro nemožné orientovať sa v tom, čo je vlastne pravda.
Bohužiaľ, naše zakrývanie si očí pred skutočnosťami má vážne dopady, ostatne, práve preto je krivenie našej histórie pre aktuálnu vládnu moc nesmierne dôležité. Krajina bez ambície vysporiadať sa sama so sebou aktívne potláča svoju historickú pamäť na obdobia, z ktorých si musí vziať ponaučenia do budúcnosti. Ponaučenia, ktoré by Slovensku zabránili zvoliť si takých reprezentantov, akých máme vo vláde dnes.
Odmietnuť perfídnu hru na národniarov, slovenskú a žiadnu inú kultúru, na suverénnu zahraničnú politiku na všetky štyri svetové strany, mier na Ukrajine za každú cenu, či na iné zvrhlé myšlienky, to všetko je len začiatok. Sebavedomá krajina s voľou napredovať, si nemôže zatvárať oči pred sebou samou. Naopak, jedine ak sa prihlási aj ku svojim zlyhaniam, môže raz skutočne dospieť.