keď sa vrátime, námestie sa rapídnou rýchlosťou plní zo všetkých strán, z reproduktorov potichu hrá Vec a potom Patti Smith, organizátori vyzývajú k trpezlivosti, diskusia vo vnútri budovy sa už končí a pochod na Námestie SNP sa onedlho začne. Niekde som počula, že sa očakáva medzi tri- až päťtisíc ľudí, ale nemám na davy bohvieaký odhad. To, že bude účasť oveľa vyššia, mi dôjde až na križovatke na Šafku – pred nami pochodujú masy, za nami ľudia, kam len oko dovidí, bočné uličky sú plné. Ľudia nesú transparenty, deti v kočíkoch, malé aj veľké psy a rôzne zástavy: slovenskú a vlajku Európskej únie, ale núdza nie je ani o variácie tej dúhovej.
Filip KrajčoJakub Jablonský a Adam Dragun
Dav, ktorý sa stláča do na pocit scvrknutého námestia, je už na prvý pohľad diverzný.
Katarína Mišíková z platformy Otvorená Kultúra!, s ktorou sa deň po proteste rozprávam, hovorí, že čísla boli pre nich milým prekvapením. „Vzhľadom na rýchlosť, s akou bol protest zvolaný, na to, že je dovolenkové obdobie, extrémne horúčavy a aj na parlamentnou opozíciou organizovaný protest v utorok, sme nemali jasnú predstavu, koľko ľudí na protest skutočne príde. Deväťtisíc účastníkov a účastníčok protestu je číslo, ktoré z nášho pohľadu svedčí o tom, že ľuďom kultúra na Slovensku nie je ľahostajná a sú pripravení postaviť sa na jej obranu. Toto bolo pre nás mimoriadne pozitívne zistenie.“ Táto platforma je ešte stále relatívne nováčikom na scéne, množstvo ľudí ju nepozná, poprípade sa do pozornosti širšej verejnosti dostala až teraz.
„Snažíme sa komunikovať témy kultúry tak, aby ich široká verejnosť vnímala ako niečo, čo sa jej bytostne dotýka.“
Katarína Mišíková opisuje, ako OK! vznikla: „Sme nestranícka občianska platforma, ktorá sa sformovala v nadväznosti na otvorenú výzvu na odstúpenie ministerky kultúry, ku ktorej sa začiatkom roka 2024 pridalo vyše 180-tisíc ľudí. Dnes združujeme 300 organizácií a 1 700 kultúrnych pracovníkov, pracovníčok, umelcov a umelkýň naprieč celým Slovenskom. Máme za sebou desiatky konkrétnych iniciatív vo forme verejných vyhlásení, protestov, performancií, pripomienkovania návrhov zákonov, založenia kultúrnych odborov... Tou ambíciou je byť hlasom kultúrnej obce na Slovensku, formulovať jej potreby a požiadavky smerom k politickej reprezentácii. Snažíme sa komunikovať témy kultúry tak, aby ich široká verejnosť vnímala ako niečo, čo sa jej bytostne dotýka.“
Gabriela Sedmáková
Na pódium medzi zástupcami a zástupkyňami študentstva z umeleckých škôl vystupuje aj Ráchel Rimarčíková, ktorá je poslucháčkou Divadelnej fakulty VŠMU. Po proteste sa spolu rozprávame o tom, ako sa iniciatíva zo strany študentstva vlastne sformovala. „Začalo to po odvolaní Alexandry Kusej, keď som sa pýtala, prečo ako študentstvo neprotestujeme. Bola som zarazená, že nám škola nedala žiadne vyjadrenie, že sa nikto neozýva. Veď študenti a študentky zvykli byť tí, čo organizovali protesty ako prví a prvé, najrýchlejšie sa vedeli zmobilizovať. Cítila som, že je potrebné niečo urobiť. Začali sme komunikovať so študentstvom VŠVU, vlastne ako dve školy, ktoré sú priamo napojené cez pedagogický zbor na inštitúcie SND a SNG. Kontaktovala som ľudí, v rámci kamarátov a kamarátok z VŠMU a VŠVU. Zháňala som niekoho z každej fakulty u nás, kto by bol ochotný alebo ochotná sa zapojiť, a to isté sa paralelne dialo na VŠVU. Potom sa k nám začali pridávať ďalšie školy, plánovali sme usporiadať študentský protest, ale v tom čase, keď sme ho začali pripravovať, vyšla von informácia, že bude opozičný utorkový protest. Zároveň s tým platforma Otvorená Kultúra! dala von informáciu, že taktiež pripravuje protest a bola ochotná spojiť sa so študenstvom. Neskôr sa rozhodli pripojiť viaceré združenia a organizácie, aby sme mali čo najväčší dosah. A už to išlo.“
Gabriela Sedmáková
V deň odvolania riaditeľky Slovenskej národnej galérie sa oznámili dva protesty. Pondelkový pochod a protest kultúrnej obce a utorkový, ktorý zvolali Progresívne Slovensko a Sloboda a Solidarita. Množstvo ľudí sa čudovalo tomu, prečo sa v reakcii na odvolanie Mateja Drličku a Alexandry Kusej konajú dve samostatné akcie. Nebolo by efektívnejšie, ak by sa boli spojili? „Medzi platformou OK! a ľuďmi z prostredia PS prebehla pred ohlásením protestov neformálna komunikácia, v ktorej sme za OK! artikulovali nestranícky charakter protestu,“ opisuje mi pozadie rozhodnutia nespojiť protesty Katarína Mišíková. „Z nášho pohľadu bolo jednoznačne správne demonštrovať jednotu kultúrnej obce, ktorá sa spája bez ohľadu na rôzne politické či ideologické preferencie. Protest zvolala kultúrna obec, ktorej sa ničivé dôsledky ministerstva kultúry priamo dotýkajú a ktorá chcela, aby v uliciach zaznel hlas občianskej spoločnosti aj hlas inštitúcií, jednotlivcov a jednotlivkýň, ktorí a ktoré chcú zostať nestranícki. Účasť na proteste nám potvrdila, že naše rozhodnutie nechať kultúru, aby hovorila sama za seba, bolo správne.“ Ráchel Rimarčíková na ňu nadväzuje: „Pre nás bolo podstatné, že Martina Šimkovičová mala na pondelok pozvánku, aby sa stretla so zástupcami a zástupkyňami kultúrnej obce. Ministerka pozvanie odmietla, no to sme v čase začiatku organizácie protestu ešte nevedeli, chceli sme sa s ňou stretnúť. Mali tam byť všetky organizácie a združenia, ktoré sa začali pripájať, všetko pod záštitou SND. Osobne vnímam toto jednorazové nespojenie sa aj ako moju reakciu na určitú mieru nečinnosti opozície. Vyvíjajú byrokratickú aktivitu, to im treba uznať, ale tá potreba je aj v uliciach. Nezvolávali dostatočne občiansku spoločnosť, ktorá ale očividne pripravená bola. Protest po pol roku? Už mesiac po poslednom bolo, prečo ísť do ulíc.“
Boris Németh
Signály, že budúcnosť kultúry a umenia na Slovensku je naozaj ohrozená, prichádzali už dlhšiu dobu. Stačí si iba pripomenúť, čo sa za posledné mesiace stalo s Kunsthalle, čo sa deje s dnes už bývalou RTVS alebo výmenu skúsenej riaditeľky bratislavskej Bibiany Zuzany Liptákovej za Šimkovičovej známu. Prečo sa teda študentstvo VŠMU neangažovalo už skôr? „Všetci sme čakali už približne pol roka, že niečo takéto sa stane. Mám za sebou dve produkcie v rozhlase a spolupracujem aj s Divadlom DPM, takže toto prostredie dôverne poznám a prežitie v kultúre, pre mňa ako študentku, predstavuje existenčnú otázku. Odvolanie Drličku a Kusej bola tá posledná kvapka, tam som si naozaj ja sama povedala, že musím niečo skúsiť. A ten ostych, to, že sa do ulíc vyšlo až teraz... Myslím, že je to istá forma možno podvedomej autocenzúry. Umelci a umelkyňe robia na všelijakých projektoch a nechávajú vyjadrenie sa k tomu a tamtomu na neskôr, nevyjadrím sa teraz, ale potom, keď už bude po projekte.“ Ráchel ďalej hovorí o tom, že príprava protestu sa stretla s podporou a pomocou zo strany pedagogického zboru školy aj vedenia. „Veď sú súčasťou inštitúcií, z ktorých sa odvoláva,“ pripomína. „Bolo cítiť, že staršia generácia umelectva nám chce pomôcť a posmeliť nás. Ale zároveň aj to, že toto má byť boj mladej generácie. Oni si svoje odbojovali, toto je aj na nás. Oni nás podporia, ale odmakať to musíme ísť my. A je to fér.“
Boris Németh
Platforma Otvorená Kultúra! na sociálnych sieťach pred protestom označovala konanie ministerky kultúry za „kobercový nálet“. Ten zmobilizoval tisíce ľudí. „Všetky kroky, ktoré ministerka Šimkovičová vo svojej funkcii doposiaľ podnikla, mali na rezort kultúry deštruktívny dopad,“ opisuje Katarína Mišíková ministerkino počínanie. „Svojvoľne odvoláva riaditeľov a riaditeľky funkčných kultúrnych inštitúcií a členstvo rád umeleckých fondov, presadzuje škodlivú legislatívu, ktorá má podriadiť umelecké fondy a kultúrne inštitúcie politickej moci a verejnoprávne médiá premeniť na nástroj propagandy.“ Jedovaté a polokonšpiračné vyjadrenia, ktoré ona a Lukáš Machala posledné dni púšťajú von, by aj pôsobili tragikomicky, keby nemali potenciál skutočne ubližovať a škodiť konkrétnym ľuďom, inštitúciám a projektom z oblasti umenia a kultúry.
„Rozdeľujú kultúru na tradičnú, a teda tú jedinú a správnu, no a proti nej stavajú údajne zvrátené nové formy umenia.“
Katarína Mišíková vidí prejav nekompetentnosti tejto dvojice v prvom rade v tom, že sa riešenia reálnych a naliehavých problémov v rezorte, ako sú napríklad finančná podvýživenosť sektoru, prekérne pracovné podmienky ľudí v kultúre, investičný dlh či ochrana pamiatok, posúvajú na okraj záujmu a radšej sa venujú podnecovaniu vykonštruovaného konfliktu. Ten Šimkovičová a Machala vidia medzi takzvanými liberálmi a progresívcami na jednej strane a „normálnymi“ ľuďmi na strane druhej. Rozdeľujú kultúru na tradičnú, a teda tú jedinú a správnu, no a proti nej stavajú údajne zvrátené nové formy umenia. „Šíria nenávisť voči sexuálnym menšinám či vedeckému poznaniu, replikujú floskuly ruskej propagandy a vyhrážajú sa svojim názorovým oponentom a oponentkám,“ pokračuje spoluorganizátorka pondelkového protestu. „Na miesta odvolaných odborníkov a odborníčok dosadzujú bez transparentných výberových procesov ľudí, ktorí nemajú ani potrebnú odbornú kvalifikáciu, ani víziu, ani rešpekt kultúrnej obce.“ Ciele a motiváciu kobercového náletu na kultúru a umenie podľa nej nie je vôbec ťažké interpretovať. „Ide jednoznačne o snahu mocensky ovládnuť oblasť kultúry prostredníctvom likvidácie funkčných inštitúcií a personálnych čistiek tak, aby sa kultúra stala slúžkou nacionalistickej propagandy strany SNS,“ zhŕňa to Mišíková z OK!.
Gabriela SedmákováRáchel Rimarčíková
Podľa Ráchel Rimarčíkovej v mladej umeleckej obci rozdúchal Šimkovičovej príchod do čela rezortu celkom novú atmosféru. „Pred dvoma rokmi, keď som na školu nastúpila, situácia bola taká typická pre umelecké prostredie: všetci okolo teba sú do istej miery tvoja konkurencia. V divadle je náročné presadiť sa, človek si predsa chce jedného dňa zarábať tým, čo ho baví, čo študuje a pozícií je málo. No toto úplne opadlo. Teraz je to len o spájaní sa. Ten konkurenčný boj úplne ustúpil spolupatričnosti,“ hovorí študentka dramaturgie. Tento pocit spolupatričnosti je cítiť aj na proteste, je výrazne odlišný od tých zo zimy a z jari tohto roka. Ľudia sú nahnevaní, no pôsobia o niečo viac optimisticky a uvoľnenejšie, kričia menej a tlieskajú viac, sem-tam sa zasmejú. Akoby námestie vedelo, že Martina Šimkovičová im síce môže siahnuť na pozície a financie, ale slobodu umeleckého prejavu, tak tú, rovnako ani ich odolnosť a odvahu, im len tak nevezme. Napokon, veľké diela a veľké mená kultúry sú často spájané práve s obdobiami útlaku.
Boris Németh
Oboch organizátoriek sa pýtam na budúcnosť. A tak trochu aj na nádej. Myslia si, že protesty niečo zmenia, alebo aspoň zabrzdia? „Za platformu OK! sme jednoznačne formulovali naše požiadavky a naďalej plánujeme podporovať stupňujúce sa formy nenásilných protestov kultúrnej obce. Kultúrna obec sa, žiaľ, musí postaviť na obranu kultúry pred vedením vlastného rezortu,“ odpovedá mi Katarína Mišíková. „Je dôležitá podpora širokej verejnosti a aj od ľudí, ktorí v parlamentných voľbách volili strany súčasnej vládnej koalície, ale nezatvárajú oči pred tým, ako nominanti a nominantky SNS deštruujú kultúru. V Otvorenej Kultúre! veríme, že sa nám spoločne podarí vytvoriť taký tlak, ktorý prinesie zmeny vo vedení rezortu.“ Ráchel Rimarčíková je frustrovaná, ale pripravená pokračovať v načatej práci. „Oni vedia, že čiaru už prekročili. Píšu o nás v zahraničí. Teraz pravdepodobne príde snaha o upokojenie, na nejaký čas podľa mňa nebudú veľké odvolávania, lepšie si to načasujú, nechcú mať plné ulice demonštrantstva. A o tom to je, že ako kultúrna obec budeme ďalej stáť za jednotlivcami, mapovať a sledovať, kto je predvolávaný a ,nekompatibilný‘, aby sme sa vedeli za jednotlivcov včas postaviť. Čo sa týka spájania protestov, očakávam, že k nemu skôr či neskôr dôjde. Dnes je všetko politické. Nemôžeme sa tváriť, že umenie je apolitické, ono len nemá mať konkrétnu politickú príslušnosť. Divadlo, a teda umenie vo všeobecnosti, majú byť štátom podporované preto, aby v spoločnosti vznikal dialóg. Korektný, no kritický. Ibaže ministerstvo si myslí, že nás platia, aby sme ich nekritizovali a robili pre nich. Je absurdné, aby mne ako dramaturgičke kázal dramaturgickú päťročnicu niekto, kto v galérii vidí len steny a v divadle oponu. Úprimne netuším, čo sa stane ďalej, či Šimkovičová zostane na svojej pozícii, či SNS zostane toto ministerstvo. A je to aj jedno, ona by bola tak isto kvalifikovaná ministerka zdravotníctva, ako je aj kultúry. Čo by som ja chcela, sú predčasné voľby.“
Boris Németh
Medzi najsilnejšie momenty protestu nepochybne patria záverečné vystúpenia. Herečka Zuzana Kronerová číta výzvu „Je čas podat ruku!“, ktorá vznikla v Česku na znak solidarity so slovenskou kultúrnou obcou. Znejú slová podpory smerované nám, ale aj prosba o to, aby českí predstavitelia kultúry a umenia stáli pri nás, toto je čas pomôcť a napnúť záchranné siete. Podpísané sú samé zvučné mená, znie nadšené pískanie, ľudia tlieskajú bez prestávky. Niekto vidí, aký boj tu zvádzame, nie sme v tom osamelí, a tento pocit rezonuje celým námestím. V oranžových vestách sa cez dav predierajú dobrovoľníci, roznášajú vodu a poháre, pristavujú sa pri ľuďoch, uisťujú sa, či sa niekto necíti v tej horúčave zle. Protest vrcholí, Jakub Jablonský a Adam Dragun z kapely Berlin Manson čítajú zoznam kultúrnych organizácií, ktoré sa pridali k protestu. Už to nie je len bratislavské Námestie SNP, je to Banská Bystrica, Košice, Nitra, Trnava, Bardejov, Žilina, Spišská Nová Ves, Prešov či Banská Štiavnica. Je to nezriaďovaná kultúra zo všetkých kútov Slovenska, asociácie, divadlá, spolky, kultúrne centrá. Potlesk je hlasnejší a hlasnejší až je neprerušovaný.
Gabriela Sedmáková
„Najdôležitejšie je, aby sa aktivizovala občianska spoločnosť všetkými demokraticky akceptovateľnými spôsobmi. Či už vo forme protestov, petícií, otvorených listov či jednoduchou komunikáciou vo svojich sociálnych kruhoch. Takáto podpora kultúrnej obce je najdôležitejšia,“ konštatuje Katarína Mišíková. S Ráchel Rimarčíkovou robím rozhovor večer, mesto je stále plné ľudí. Sedíme skryté v pokojnom nádvorí Starej radnice, očakávame, že z toho sparna začne dážď. „Vždy, v každom systéme sa nájdu ľudia, ktorí budú ďalej slobodne tvoriť,“ hovorí mladá dramaturgička. „Treba podporovať nezriaďovanú kultúru, hľadať projekty, ktoré potrebujú sponzorov. Ale na konci dňa, každý musí presvedčiť svoje okolie, že sa nás to týka všetkých rovnako. Ak zanevrieme na dialóg, nič z tohto nebude mať zmysel.“ Po nahrávaní sa ešte chvíľu rozprávame o počasí. Búrka zatiaľ neprišla, no obe sa zhodneme, že takéto dusno nevydrží večne.