história Filmovky
Počiatky filmovej školy sa datujú už v roku 1964, keď sa uskutočnilo vôbec prvé zasadnutie zástupcov filmových klubov – premietali sa tu filmy zvyčajne nedostupné publiku, za prednáškovými pultmi stáli odborníci s novými štúdiami. Cieľom bolo obohatiť vzdelanie účastníkov o filme ako takom, nie len vidieť zakázané snímky – koncept, ktorý sa Filmovke úspešne darí udržiavať ešte aj dnes (našťastie už bez toho „zakázaného“ prvku).
Akcia sa naďalej rozrastala o návštevníkov zo strany filmových klubov, vzhľadom na priveľký záujem sa dokonca musel v jednom bode aj začať obmedzovať počet vstupov. Až do roku 1989 sa LFŠ potýkala s hrozbou zákazu zo strany KSČ, po zrušení cenzúry však prišlo k citeľnému oslabeniu záujmu. Festival sa preto rozhodol otvoriť pre širokú verejnosť a zvýšil počet premietaných filmov do viacerých kín – stal sa vtedy takým, aký ho poznáme aj dnes. Počas svojich začiatkov vystriedal hneď niekoľko miest, vrátane Jihlavy, Písku či Trutnova – v Hradišti sa oficiálne natrvalo usadil v roku 1992 a odvtedy stihol vo svojich priestoroch privítať množstvo veľkých filmárov: Peter Greenaway, Terry Gilliam a skupinka za Monty Python, Ken Loach, Béla Tarr, Emir Kusturica či István Szabó predstavujú iba zlomok osobností svetového formátu, ktorí za ostatných 30 rokov navštívili toto malé české mestečko vďaka akcii, akou je práve Filmovka.
okrúhle narodeniny v plnej paráde
Letná filmová škola sa aj tento rok postarala o pestrý program: odborné prednášky, premietania lektorskými úvodmi, pásma venované významným tvorcom, diskusie a workshopy či stretnutia s profesionálmi sú vám naservírované v takom množstve, až je náročné sa vôbec rozhodnúť pre jednu z možností, aby ste, nedajbože, neprišli o tú ďalšiu, rovnako lákavú. V rámci festivalu sa tento rok pozornosť sústredila na osobnosti ako David Lynch, o ktorom prišiel až z New Yorku prednášať autor viacerých jeho biografií, David Bushman. Valerio Coladonato priblížil tvorbu režiséra Federica Felliniho, rovnako s osobnou sekciou venovanou práve legende talianskeho autorského filmu. Do Uherského Hradišťa pricestovali aj režiséri Arnaud Desplechin, Peter Strickland a Sean Ellis. Nevšedný náhľad na obyčajným divákom menej prebádané zákutie filmu ponúkol zasa Ičiro Hašimoto Kataoka. Ten udržiava tradíciu „rozprávača“ z obdobia japonského nemého filmu – benšiho. U nás by sme za ekvivalent (cháp ironicky) tejto profesie mohli považovať iba tzv. amatérsky živý dabing z 80. rokov, predstavený v dokumentárnom filme Králi videa (2020).
Po úspešných premietaniach v Karlových Varoch navštívili Hradište aj tvorcovia dôležitých filmov Mord (Adam Martinec) a Vlny (Jiří Mádl), uvedený bol aj mimoriadne výnimočný experimentálny dokument o fotografke Libuši Jarcovjákovej Ešte nie som, kým chcem byť (Klára Tásovská), ktorého svetová premiéra bola na Berlinale, jednom z najväčších filmových festivalov vôbec.
snáď raz, aj u nás...
Čaro Filmovky spočíva najmä v zdravom vyvážení odbornej časti s tou filmovou, v nových náhľadoch do tohto sveta, so schopnosťou pohltiť nielen profesionálov v brandži, ale aj „všedných“ nadšencov. Okrem toho však ponúka skvelé večerné sprievodné akcie, koncerty, kvízy či polnočné bizarné premietania. Toto všetko dovedna je ale, bohužiaľ, niečo, čo tunajším festivalom ešte stále tak trocha chýba. Nemôžeme sa však vzhľadom na aktuálnu situáciu ani sťažovať: je potrebné byť vďačný za akékoľvek pokusy o obohatenie diváctva v tomto smere, a viac než kedykoľvek predtým im musíme venovať pozornosť a našu návštevu: Cinematik v Piešťanoch, Art Film Fest v Košiciach, 4 Živly v Banskej Štiavnici, Fest Anča v Žiline, Febiofest či Visegrad Film Forum v Bratislave. Uherské Hradište jasne dokazuje, že sa to robiť dá. Poďme vyjadriť svoju podporu tým našim, nech raz dokážu vyrásť do takých rozmerov, aké sa dajú zažiť práve na Letnej filmovej škole.