najnovší počin Yorgosa Lanthimosa sexualizáciou pokúša, dekadenciou provokuje, excentrizmom napína – je jedno, či po psychickej alebo fyzickej stránke. Ako odtrhnutý vagón vrazí do náhodných okoloidúcich, ktorí mu dajú šancu po divácky úspešnom Chudiatku (2023) – budú však ochotní nechať sa ním stiahnuť do temných hlbín režisérovej mysle?

Muž bez svojprávnosti sa snaží vymaniť spod nadvlády vlastného šéfa, no bez jeho prítomnosti, pozornosti a najmä usmerňovania si nedokáže ani len objednať jedlo v reštaurácii. Nezvestná žena sa vracia z opusteného ostrova domov a manžel ju začína upodozrievať, že v skutočnosti ide o dvojníčku, pretože jej nesedia vlastné topánky. Členka polyamorného kultu sa vydáva na cestu za človekom s nadprirodzenými schopnosťami, ktorý by bol schopný ujať sa role nádejného mesiáša. 

Grécky režisér sa vracia do starých autorských koľají a zároveň sa tým vymyká spod kontroly tradičnej hollywoodskej naratívnej šablóny. Tri príbehy, zdanlivo nesúvisiace, no predsa len tematicky aj herecky prepojené s tromi hlavnými aktérmi – Emma Stone, Jesse Plemons a Willem Dafoe sa točia prostredníctvom všakovako psychicky indisponovaných postáv v bludnom kruhu vzájomného ubližovania si. Nezostanú však iba pri tom: bolesť predchádza obsesívne uctievanie, aké sa zaslúži podľa starovekých gréckych tradícií tým najvyšším – samotnému božstvu. A s každým protagonistom prichádza aj „uvedomenie“, že podriadiť sa toxickej vyššej sile môže byť vhodnejšie (a výhodnejšie), ako zostať sám so sebou, odpútaný od kohokoľvek iného. 

Aj text hlavného soundtracku, Sweet Dreams (Are Made of This) od Eurythmics už pri otváracích titulkoch napovie, čím sa film bude v nasledujúcich hodinách zaoberať. Kto je martýrom a kto páchateľom nie je vôbec podstatné; ide o ľudskú existenciu a s ňou jej náležiace osobnostné atribúty. Jej chlad, utrpenie, neschopnosť vzájomného porozumenia, teda skutočné ja. A hoci sa tak odtrhnuto od reality pravdepodobne cíti málokto a priemerný divák bude pri podstatnej časti filmu nesúhlasne krútiť hlavou, režisér vidí ľudské jestvovanie ako čosi sterilné, studené, neprirodzené a najmä nepríjemné. V jednoduchosti, v Lanthimosovej hlave sa každodenné prežívanie vizualizuje ako doobedie strávené v čakárni mestskej polikliniky medzi malými kašľúcimi deťmi.

Práve týmto prístupom k trom dielkam sa približuje naspäť k svojej poetike absurdizmu z Homára (2015) či staršieho Dogtooth (2009). Ak niekomu pripadalo v Chudiatku  množstvo sexu, nahoty a častokrát chaotického tliachania bez hlavy a päty prílišne vulgárne, tu ho bude dvíhať zo stoličky. A to doslova – podobne, ako divákov počas premiéry v Cannes, kedy sa radšej rozhodli opustiť kinosálu, než aby venovali akúkoľvek minútu navyše možno obsažnému, ale na prvý pohľad plochému nápadu so snahou dosiahnutú bizarnosť prekonať čímsi bizarnejším. Väčšmi skôr pripomína naivnú surrealistickú hru na niečo nové, no novátorské nápady, ktoré by aj zaujali, mu akosi chýbajú. 

Svojskosť filmu výrazne podčiarkuje širokouhlá kamera a jedinečný spôsob, akým Robbie Ryan, dnes už dvorný kameraman režiséra, zachytáva hlavných antihrdinov. Tí sú izolovaní od okolitého sveta, ponorení do vlastných ilúzií, vzdialení od reality, v ktorej bežne žijeme zvyšok sveta. Hudba, alebo skôr ľudské vzdychy, nepríjemné tóny strunových nástrojov či rozladeného klavíra skladateľa Jerskina Fendrixa väčšmi zdôrazňujú pocit, že by sme asi nemali špehovať týchto čudákov, ktorí si s kuchynským nožom vedia odrezať vlastné články alebo si zlomia si členok, aby zbalili náhodnú ženu v bare.

V závere je jasné, že Podoby láskavosti nie sú filmom, ktorý sa bude akokoľvek vnucovať širokému publiku. Lanthimos svojím nekompromisným prístupom vytvára znepokojivú mozaiku ľudských osudov a absurdizmus tu slúži primárne ako nástroj na odhalenie emocionálnej prázdnoty a odcudzenia. Jeho svet je groteskný, no zároveň bolestne reálny v tom, ako zrkadlí temné stránky ľudskej psychiky. Divák nie je pozvaný len k sledovaniu, ale k aktívnej konfrontácii s vlastnými hranicami komfortu. Film neponúka únik z tohto dusivého sveta, ale skôr núti zamyslieť sa nad tým, čo všetko sme schopní obetovať, aby sme zapadli do nezmyselného kolobehu spoločenských noriem a osobných ilúzií.