naopak momenty, ktoré si svojimi odkazmi našu pozornosť zaslúžia, spravidla obchádzame, navzdory ich nespochybniteľnému významu.

ktorýže z vás je najväčší Slovák?

Sledujeme to neustále. Raz darmo, už to asi bude náš tradičný šport – predháňanie sa v tom, kto je väčší a oduševnenejší Slovák. Zvykneme pritom šermovať tými najrôznejšími zbraňami, pričom odôvodňovanie našej národnej hrdosti býva zväčša rovnako insitné, ako samotný koncept „slovenskosti“. Raz sa opierame o kráľa Svätopluka a jeho neskonalú múdrosť, zosobnenú v troch prútoch spolupráce, inokedy o ideu idylickej všeslovanskej vlasti našich národných obroditeľov, no a na dôvažok hľadáme inšpiráciu aj v Dubčekovej ľudskej tvári (zavše aj v tej normalizačnej Husákovej). 

Ktokoľvek by si dovolil namietať a pripomenúť, že národná hrdosť neznamená zaslepený obdiv, práve naopak, vyznačuje sa schopnosťou kritickej sebareflexie, bude označený za protislovenský živel, hanobiaci svoju krajinu. Slovom, z národného povedomia sme si nechali urobiť frašku v réžii nacionalistov a populistov, čo je ale nesmierna škoda. V našej histórií predsa existujú aj obdobia, okamihy a vzopätia, od odkazov ktorých sa môžeme, ba dokonca musíme odrážať, a ktoré možno i ďalej rozvíjať.

kam sa podel 28. október?

Vznik prvej československej republiky je, na rozdiel od mnohých iných, pre Slovensko skutočne kľúčový a smerodajný míľnik. Nielenže sme sa ako krajina vymanili z maďarizačných snáh, ale od roku 1918 sa u nás udomácňovali znaky modernej spoločnosti. V Československu platila na vtedajšiu dobu pokroková ústava, zaručujúca bezprecedentné občianske práva a slobody, vrátane volebného práva pre ženy. Vôbec po prvýkrát v histórií sme si mohli zvoliť svojich zástupcov v priamych demokratických voľbách, stali sme sa súčasťou vyspelého západného sveta a prijali sme jeho hodnoty za svoje. Niežeby sa táto perióda zaobišla bez zlyhaní, škandálov a iných vážnych problémov, aj na tie pravdaže musíme pamätať, avšak základný princíp slobody, demokracie a rovnosti pred zákonom je natoľko dôležitý, že by sme na toto obdobie mali hrdo poukazovať a nadväzovať. 

„Z národného povedomia sme si nechali urobiť frašku v réžii nacionalistov a populistov.“ 

Bohužiaľ, k hodnotám prvej republiky sa nehlásime, a už vôbec nám nenapadne naďalej ich rozvíjať a kultivovať. Zdá sa, akoby sme o nich ani nevedeli. Ako keby sme nikdy neboli aktívnymi účastníkmi na našom spoločnom medzivojnovom štáte. Napokon, kedyže sa naposledy niekto odvolával pri vyratúvaní svojej „slovenskosti“ na 28. október a na obdobie od neho sa odvíjajúce? Ako je možné, že pre nás, navzdory objektívnym pravdám, prvá ČSR mnoho neznamená, ba dokonca, v tom horšom prípade ju pokladáme za ďalší príklad útlaku nášho holubičieho národa?

minulosť, ktorá nevyhovuje všetkým

Odpoveď na túto otázku by mohla byť zakódovaná práve v DNA prvej republiky, teda v jej demokratickom charaktere. Totižto v obdobiach, ktoré po nej nasledovali, nepredstavovali ani sloboda, ani spravodlivosť, hodnoty hodné nasledovania. Tak vojenský Slovenský štát, ako aj komunistický režim videli (celkom prirodzene) v odkazoch 28. októbra svojho nepriateľa a súčasne aj najväčšie ohrozenie. Niet divu, že na polstoročnú prestávku úplne vypadli zo slovníka slovenskej spoločnosti.

Od novembra 1989 v totalitnej krajine nežijeme, no zdá sa, že prvorepublikové hodnoty stále komusi prekážajú. Prečo by bolo v záujme pánov Mečiara či Fica odkazovať na slobodu a demokraciu, keď ich úmyslom bolo, respektíve je, obe okliešťovať alebo priamo zlikvidovať. Prečo by mali naše vlády hlásať Masarykovo „nebát se a nekrást“, keď „nebát se krást“ je o toľko osožnejšie. Inými slovami, 28. október, potvrdzujúci našu príslušnosť k civilizačnému Západu, nikdy nebude korešpondovať s predstavami autoritárskych lídrov, a preto sa mu budú i naďalej vyhýbať. Preto sa ho budú aj naďalej báť.

skutočné vlastenectvo ako odpoveď

Je úplne pochopiteľné, že garnitúry, ktoré mali a majú ambíciu zostať pri moci čo najdlhšie, používajú vlastenectvo a „slovenskosť“ ako zbraň pri politickom súboji. Pretvorili národnú hrdosť na svoj perfídny obraz a vtlačili mu svoju zvrátenú pečať. A my ostatní? Aká bola reakcia spoločnosti na tento únos vlastenectva? Pravdu povediac, skoro žiadna. Ako keby sme prijali hru, že národné cítenie je niečo nevyhnutne patetické a zbytočné. Slovom, prenechali sme ho tým, ktorí ho následne prirodzene zneužili. A tu musíme náš prístup zmeniť. Zdravé vlastenectvo, pestované na základe skutočných udalostí a období, na ktoré môžeme byť hrdí, ako napríklad medzivojnové Československo, je nevyhnutné. Nesmieme sa ho vzdať, naopak, mali by sme si ešte viac pripomínať to, čo nám, Slovákom, umožnilo existenciu ako vyspelého štátu.

V dnešnom súboji o charakter tejto krajiny potrebujeme oporné body, na základe ktorých môžeme obhajovať naše hodnotové ukotvenie a princípy, hoci sú v našej spoločnosti po dekády spochybňované, či už klérofašistami, komunistami, alebo nacionalistami a populistami. Nemôžeme to však robiť bez toho, aby sme sa opierali o naše dejiny, od ktorých sa dá odraziť a inšpirovať. Musíme ukázať, že Slovákov nedefinuje cyrilo-metodská tradícia a iné falošné heslá bez obsahu. Naopak, sú to obdobia ako prvá republika, posúvajúca nás k slobodnému a demokratickému svetu, ktorému sa, momentálne bohužiaľ vzďaľujeme. O to viac si musíme pripomínať význam práve 28. októbra. O to viac si musíme vlastenectvo zobrať späť.