Radosti dopravnej zápchy
Prvýkrát som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku na stáži. Po pol roku mi dali napísať môj prvý článok a bol to skvelý pocit. Konečne som sa cítila aspoň trochu rešpektovaná staršími pánmi novinármi, ktorých prácu som dovtedy len špehovala spoza chrbta. No okrem toho som bola tak vystresovaná, že som zabudla na všetky tie dobré témy, čo si človek zapisuje za okraje zošitov, keď mu len tak napadnú. Dali mi na to iba dva dni, preto som si po práci sadla na lavičku a hľadala inšpiráciu. No a vtedy som si všimla, že pred budovou novín, kde som stážovala sa začala tvoriť obrovská dopravná kolóna, ako každý večer keď sa ľudia tade vracajú domov z práce. Pomyslela som si, prečo nie? Napíšem o zápchach, ako sa tvoria a čo by sa malo robiť aby sa im predišlo.
Zrušili ma skôr ako som to stihla dopovedať. Vraj ak chcem napísať o zápchach tak buď len o tom, ako úžasne a efektívne ich naša vláda rieši alebo aké sú pozitívne stránky toho, keď je v nej človek zaseknutý. To mi prišlo divné, veď zo sveta počúvame samé zlé správy – tu sú požiare, tam niekto niekoho zastrelil, inde ľudia hladujú. Tak prečo, keď príde rad na Čínu, nemôžem napísať ani o hlúpej dopravnej zápche? A tak to pokračovalo počas celej stáže. Videla som veľa informácií o hrozných veciach, ktoré sa v Číne diali, no žiadne zlé správy. Veľa naších ľudí si myslí, že máme obrovské šťastie, že máme skvelú vládu, ktorá nás chráni pred zlom okolitého sveta. Pravdou je, že nám len zatvárajú oči.
Pracovať do smrti
Tú stáž som neznášala. Hrozne som to neznášala. Musela som robiť denne 10 hodín bez prestávky celé 2 mesiace, aby mi to na univerzite uznali. Normálne by som s tým vôbec nemala problém, myslela by som si, že je to normálne, no teraz zisťujem, že inde to takto nefunguje.
ani na obed si nemala prestávku?
Nie, jedlo mi vždy priniesla moja nadriadená a obedovalo sa pri práci. V jednej ruke paličky, druhou ťukáš do klávesnice. A asi štyri-krát na mňa nakričali, že som bola príliš dlho na toalete. Pracovať v Číne je hrozné a na našich ľuďoch je to vidno. Všetci sú prepracovaní. Pracujú denne, od pondelka do soboty a robia ťažké práce. Tu na Taiwane ľudia spia dlho, okrem práce majú rôzne hobby, zabávajú sa aj keď je pracovný deň.
spia dlho?
No áno. Naši vedci hovoria, že spať viac ako 6 hodín je nezdravé. Moja spolubývajúca z Nemecka raz spala 12 hodín a zobudila sa až po obede. Je to na Slovensku normálne?
nie je to neobvyklé. Väčšina ľudí u nás spí 8 až 10 hodín.
Desať? Každý deň? To by sa u nás nestalo, no asi preto ľudia v Číne nevládzu. Videla som ako moja mama zostarla. Vidím, aká je vyčerpaná a najhoršie je, že to robí pre mňa, kvôli mne. Chce pre mňa lepšiu budúcnosť, nechce, aby som sa prepracovala až do smrti, tak ako mnohí jej kamaráti a rodina.
Americký Sen
aká je tá lepšia budúcnosť?
Moji rodičia dúfajú, že budem žiť ich sen, vždy chceli ísť do Ameriky. Veľa Číňanov a Číňaniek má Americký Sen. Generácie a generácie si šetria, aby mohli odísť. Mne mama sľubuje, že ja som tá, ktorá už naozaj pôjde. Asi je to trápne, že práve Amerika. Veľa ľudí sa z Ameriky smeje, hlavne Európania, ktorých som zatiaľ stretla. Ale ja to chcem aj tak vyskúšať. Chcem aspoň vidieť, ako to tam vyzerá, či je to aj naživo také... vieš aké. Chcem tam ísť, spoznať veľa ľudí a ukázať im, že my, Číňania, sme dobrí ľudia.
myslíš, že Číňania sú považovaní za zlých?
Vždy som počúvala, že Čína nemá v zahraničí najlepšiu povesť, že Číňanov iné národnosti nemajú radi. Vraj si o nás myslia, že sme namyslení, lebo naša krajina je tak veľká a mocná. Ale tí vo vláde a obyčajný ľud sú dve rozdielne veci, a my, tí obyčajní, sme naozaj dobrí ľudia. Vlastne už od detstva nás učili, že o tom máme ľudí z iných krajín presviedčať. Vždy musíme byť dobrí a priateľskí, inak by si mysleli, že sa povyšujeme. Aj keď viem, že Čína je problematická, stále si myslím, že to je krásna krajina. Je to môj domov! Ak by bolo na mne, pozrela by som sa ako to v Amerike vyzerá, presvedčila by som zopár ľudí o tom, že my Číňania sme dobrí a vrátila by som sa späť domov. Ale to by som mojej mame nemohla urobiť, je jej snom, aby som v Amerike zostala. Možno dúfa, že keď sa tam usadím, tak ich aj s otcom presťahujem k sebe. Musím to rešpektovať, lebo pre mňa tak veľa obetujú.
Tichý Odpor
čo by si robila ak by si ostala v Číne? Ostala by si aj v novinách?
Nie, to asi nie. Novinárstvo sa tu nedá robiť, keď si ako ja. Chcem hovoriť pravdu, opisovať veci také aké sú, nechcem písať, čo mi niekto nadiktuje, to predsa robia deti v školách, keď sa učia písať. Skôr by som chcela byť tá, čo diktuje. Možno by som sa stala učiteľkou, mám veľmi dobrú angličtinu, aj preto môžem byť tu, na Taiwane. Bola som najlepšia v ročníku a tak ma sem poslali, aby som Taiwancom ukázala, akí vzdelaní sme v Číne. No tu je to veľmi odlišné. Napríklad, keď sa na mojej domácej univerzite chce niekto zapáčiť učiteľom, tak namiesto zadanej 2-tisíc slovnej eseje napíše 10 tisíc slovnú. Keď som to ale spravila tu, strhli mi body lebo som bola nad limit. V Číne limit neexistuje, pokiaľ sa jedná o prácu. Veľa sa tu učím o tom, ako inak sa dá vzdelávať. Ak by som bola učiteľkou, mohla by som tak ticho protestovať. Učila by som trochu inak ako je predpísané, skúsila by som deťom rozšíriť obzory.
Dilema
Priznám sa, že niekedy sa bojím toho, aké to je v iných krajinách. Ako som hovorila, vidíme veľa zlého, čo sa deje svete. Napríklad tá krajina, Severná Kórea, neviem, či ste o nej počuli aj na Slovensku. Nechcú odtiaľ nikoho pustiť preč, ich vláda im nič nehovorí, ľudia tam trpia. Toho sa všetci, ktorí chcú odísť z Číny, boja, že je viac takýchto krajín vo svete a že omylom na takú natrafíme. V Číne síce nie je najlepšie ale aspoň viem, aké to tu je.
bojíš sa, že by to mohlo byť také aj v Amerike?
Nie. Možno. Nie som si istá. Moja mama by ti povedala, že v Amerike sa niet čoho báť, že Amerika znamená slobodu, lenže moja mama nie je novinárka. Ja som. Videla som, ako sa informáciami manipuluje, aby sedeli do naratívu našej vlády. Vláda hovorí, že Amerika je zlo, že je nebezpečná a jej obyvatelia tuční a zlí. No obyčajní ľudia vravia presný opak, kolujú príbehy o Číňanoch, ktorí odišli a teraz žijú úžasný život. A potom sa stretnem s niekým z Európy a on mi opíše Ameriku ako krajinu, kde nič nefunguje, kde sa strieľa a ľudia sú hlúpi. Neviem, čo je pravda. Vlastne mám teraz pocit, že celý môj život je veľká dilema. Veriť rodičom, čínskym médiám alebo mojim kamarátom zo zahraničia? Ostať alebo odísť? Byť novinárkou alebo nie?
Stala som sa novinárkou, lebo som rada písala, no aj preto, lebo som dúfala, že sa tým veľa naučím, že budem vedieť veľa vecí, ktoré iní ľudia nevedia. Ale teraz si nie som istá ničím a mám pocit, že čím viac sa dozvedám, tým menej viem. Väčšinu z toho, čo som ti tu teraz rozprávala, som nikdy nepovedala svojej mame. To je moja ďalšia veľká dilema. Je lepšia nevedomosť a naivná nádej alebo vedomosť, dilemy a neistota?
Odvtedy ma otázka blaženej nevedomosti máta pri nočných filozofovačkách aj pri malých každodenných rozhodnutiach, ktoré sa zdajú banálne, no v jadre sú založené práve na tejto dileme. Cítim sa previnilo, keď sa o mňa babka strachuje aj keď by nemusela (keby nevedela), niekedy by som sa sama chcela niečo oddozvedieť no a inokedy ma zvedavosť a túžba po istej moci, ktorá rastie s vedomosťou rozožiera zvnútra. Ráno po našom rozhovore som vstávala veľmi skoro aby som stihla loď späť na pevninu, ona ešte spala. Nebudila som ju.
Autorka je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Filmových štúdií na Vysokej škole muzických umení v Bratislave.