tiež som študent, takže si uvedomujem, v akom ste období. Blížia sa skúšky a Vianoce, treba študovať, zháňať darčeky a umývať okná. Tak prečo trávite svoj voľný čas takto, pochodovaním v zime po Martine? 

Diana: My sme v piatom ročníku, kde máme zväčša 2 týždňové bloky. Skúšky mávame priamo po ukončení bloku počas celého semestra. Preto nám to celkom pekne vyšlo a nie sme momentálne zavalení školou. Chceli sme to zorganizovať skôr, ale nevedeli sme, či sa toho nechytí niekto iný. Mysleli sme, že ak sa niečo také usporiada, bude to najpravdepodobnejšie v Bratislave, kde by sme sa poprípade radi pripojili. 

Lukáš: V Bratislave sú totiž hneď dve lekárske fakulty a jedna je aj v Košiciach. Keď bolo evidentné, že to do Vianoc nikto nespraví, dali sme sa na to sami.  

čo vás nakoniec zlomilo?

Diana: Kým sme čakali, stupňovala sa naša frustrácia z aktuálnej situácie a pýtali sme sa, čo pre to ideme urobiť. Je okej sa v súkromí ľutovať, aké sú veci hrozné, ale tým sa nič nezmení. Tak sme sa rozhodli prispieť našou trochou. Dúfali sme, že pochod by sa mohol aj zmedializovať a vyslal by odkaz, po ktorom si človek možno povie „aha, tak aj tí študenti sú takto naklonení, možno na tom niečo bude.“

a tá účasť bola na čisto študentský pochod a na martinské pomery celkom slušná. Plus ste to dali dokopy za dva dni.

Diana: Áno. V pondelok sme to prvýkrát prezdieľali na sociálnych sieťach, v utorok sme doladili detaily a v stredu sme už pochodovali.

Lukáš: Keď sme začiatkom týždňa videli tie pozitívne reakcie na náš nápad, tak nás to utvrdilo. Nenašiel som jediný negatívny komentár.

Diana: Možno preto, že na tej téme väčšine z nás záleží a vidíme, že situácia v nemocniciach nie je vždy ideálna.

v poslednom čase tam nepanuje dobrá nálada?

Lukáš: To nie je dobrou alebo zlou náladou, jednoducho vidíme, akí sú ľudia preťažení. Je to tak, ako sme spomínali v príhovore na pochode. Systém stojí na jednotlivcoch – lekároch, ale nijak im nepomáha. Naopak odvádzajú dobrú prácu nie vďaka, ale napriek tomu systému.

hlavný transparent a motto pochodu bolo „Stojíme za lekármi“. Čo si mám pod tým predstaviť?

Diana: To je náš hlavný odkaz. Nepochodovali sme proti niečomu alebo niekomu, nežiadame nič nové. Skôr stojíme za lekármi, ktorí sa odvážili podať výpovede a tak sa postaviť za seba, za pacientov ale aj za nás.

ale nedá sa vyhnúť tomu, že keď stojíte za lekármi, tak podporujete aj ich požiadavky, nie?  

Lukáš: Asi sa nedá súhlasiť úplne so všetkým, ale nakoľko lekárom ide hlavne o lepšie podmienky na prácu a vzdelávanie, férové financovanie nemocníc a motiváciu študentov ostať na Slovensku, tak to určite podporujeme.

keby sa vláda nezačala vyhrážať lekárom väzbou, vznikol by tento pochod?

Lukáš: Asi skôr nie.

Diana: Možno aj áno. To väzenie je skôr taká absurdita, úplná dystópia.

Lukáš: Za mňa to vlastne bola posledná kvapka. Som frustrovaný aj z komunikácie vlády, nazývania doktorov teroristami a podobných útokov.

zvažujete odchod do zahraničia?

Lukáš: Vzhľadom na to, aká je situácia, sme tomu samozrejme otvorení.  

Diana: Ja som nezvažovala odchod až doteraz. Po týchto voľbách a všetkom, čo sa tu začína diať si uvedomujem, že aj toto je možnosť, ktorú treba ju realisticky zvážiť. Tiež sme len ľudia a hľadáme si zázemie, v ktorom nám bude príjemne. Možno aj inde ako v krajine, ktorá sa nám vyhráža väzením.

čo robia tie ostatné krajiny lepšie? Teda okrem toho, že sa nevyhrážajú lekárom basou.

Lukáš: Myslím si, že zdravotníctvo berú ako prioritu, ďalej však môže ísť o vyššie financovanie zdravotníctva, z čoho vyplýva lepšiu vybavenosť a stav nemocníc a vyšší komfort pre pacienta a personál, celkovo efektívnejší manažment a menej korupcie.

sú to dosť veľké dôvody na odcestovanie za hranice?

Diana: Podľa mňa ten systém padá, ale držia ho na pleciach lekári, sestry, sanitári aj upratovačky. V zdravotníctve sú skvelí ľudia.

Lukáš: Zas sa vraciame k myšlienke, že to tu funguje nie vďaka, ale napriek nastavenému zdravotníckemu systému. Roky sa napríklad ignoruje nedostatok zdravotných sestier. Kvôli tomu sa niekde zatvárajú celé oddelenia, také prípady máme aj tu v Martine.

Diana: Na druhej strane mi nikdy nenapadlo vycestovať do zahraničia kvôli vzdelanosti alebo úrovni personálu v nemocniciach. Máme tú veľké odborné kapacity, obzvlášť v Martine. Po tejto stránke je úroveň naozaj vysoká. To je jedna z vecí, ktoré ma tu naopak držia.

keby som chcel byť skeptický, tak by som sa mohol spýtať, odkiaľ máte ako študenti tieto postrehy? Na základe akých skúseností to vyhodnocujete?

Diana: Pod štúdiom si väčšina ľudí môže predstaviť hlavne učebne a knižnice, ale my sme veľkú časť štúdia priamo v nemocnici na oddeleniach s lekármi, ktorí nám tak isto občas povedia svoje postoje a postrehy. Okrem toho ešte momentálne praxujem na záchranke, kde si tiež všímam, ako sú záchranári často preťažovaní.

Lukáš: Ja popri škole už piaty rok brigádujem ako sanitár na klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny, kde komunikujem aj so sestrami a vidím akú majú náročnú prácu.

bude ďalší pochod?

Lukáš: No ja dúfam, že na to už nebude dôvod.

Diana: Ale ak to bude potrebné, tak aj päť. Určite je dôležité, aby mali aj študenti nejaké zastúpenie. Niekedy je však ťažké určiť, kedy je už ten hlas študentov potrebný. Avšak v tomto prípade išlo hlavne o našu snahu vyjadriť lekárom našu podporu.

myslíte si, že súčasná vláda a aj tie ďalšie by mali brať možný odliv študentov rovnako vážne, ako výpovede lekárov? Aj keď to nie je taký akútny problém.

Lukáš: Odliv študentov je určite jeden z problémov, ktorý by nemal byť braný na ľahkú váhu. Možno to ešte nie je akútny problém, ale čoskoro môže byť. 

Diana: Keď vyhlásili, že lekárom môže v krajnom prípade hroziť väzenie, tak to bolo aspoň pre mňa osobne odstrašujúce. Vďaka tomu pochodu sme vyjadrili, že okrem tých lekárov, ktorí už dávajú výpovede, sme tu ešte my študenti, ktorí majú prísť po nich. Tie isté opatrenia, ktoré majú donútiť do práce ich, môžu zasa odstrašiť nás.