v krátkosti bol pre mňa rok 2024 vyklonením Slovenska z trajektórie slobodného sveta, v ktorej som prežil celý svoj život. Preukázalo sa to v zmene systému spravodlivosti, v zahraničnej politike, v kultúre či životnom prostredí. Slovom, vládnej moci sa po celý rok darilo premieňať Slovensko na svoj obraz: insitný a vulgárny, korupčný a zákerný, no a na dôvažok, nenávidiaci slobodu a demokratické princípy. Celú krajinu však pretvoriť nedokážu – nesmú. A práve to bude hlavná výzva nastávajúceho roku, presne tam majú smerovať naše želania a predsavzatia.
k (nielen) mojim želaniam
Ako mladého človeka ma dnešná situácia nesmierne trápi, keďže, a to je mojím prvým želaním, by som v tejto krajine veľmi rád prežil svoj život. Navyše som presvedčený, že rovnako zmýšľa aj väčšina mojej generácie. Bohužiaľ, pri pohľade na stav vecí verejných, na spôsob politického súboja a vývoja Slovenska, si mnoho z nás život tu predstaviť skrátka nedokáže. Vládna moc sa totiž vlastnými krokmi všemožne snaží vyhnať šikovných a perspektívnych ľudí čo najďalej. Želám si, aby sa to raz zmenilo. Aby sme my, mladí ľudia, nestáli pred dilemou, či odísť alebo neodísť z nefungujúcej krajiny. Na to sa však musí mnohé zmeniť, iste. Ale prečo nebyť optimistom (snáď aj trochu naivným) a veriť, že by takáto zmena mohla pomaly započať rokom 2025?
Pre začiatok si želám, aby sme sa konečne naučili rozlišovať pravdu od lži. Rozpoznávať, kto je agresor a kto je obeť, kto je zlodej a kto naopak slušný človek, komu ide o spoločnosť, o ľudí a komu zase len o pozície a kšefty. Rovnako si želám, aby sme v sebe našli viac tolerantnosti voči druhým – či už tým, ktorí majú opačný názor, iné zvyklosti, alebo inú národnosť, etnickú príslušnosť či sexuálnu orientáciu. Totižto skutočnosť, že sme navzájom odlišní, nie je prekážkou, tobôž problémom, ale našim najväčším obohatením. Želám si, aby sme boli omnoho otvorenejší, pretože práve otvorenosť je základným predpokladom pre pochopenie svojich omylov a pre vzájomné porozumenie. Politické, ale aj to medziľudské.
k (nielen) mojim predsavzatiam
Želať si samozrejme môžeme čokoľvek, avšak bolo by krátkozraké predpokladať, že sa naše priania vyplnia samé od seba. Ak nechceme tolerovať základný nevkus ministerky kultúry, aroganciu ministra vnútra, či návštevy Moskvy nášho premiéra, je nevyhnutné dať svoj nesúhlas zreteľne a nahlas najavo. Napríklad cez sociálne siete, a aj cez demonštrácie. Hoci často rozmýšľame o ich zmysle, práve prostredníctvom občianskeho protestu máme možnosť pripomenúť vládnej moci, že táto krajina nie je v ich výlučnom vlastníctve. Ak tvrdím, že si na Slovensku želám prežiť svoj život, tak nejestvuje nič ľahšie, než zastať sa ho na námestí. Mladí ľudia tak urobili už niekoľkokrát v našej modernej histórii, čím preukázali, že neboli ľahostajní voči našej spoločnej budúcnosti. Aj tentoraz si situácia vyžaduje našu pozornosť. Vystúpiť zo svojej konformnej anonymity, aktívne sa zaujímať o spoločenské dianie, demonštrovať vlastný nesúhlas, vyjadrovať svoj občiansky postoj na sociálnych sieťach či v médiách – to všetko možno spraviť, aby sme na konci dňa obstáli v náročných skúškach.
Skúšky môžu a celkom určite budú prichádzať počas celého nášho života, pričom učenie sa vzdoru, kritickej reflexii a formulovaniu vlastného názoru rozvíja našu odvahu. Tú budeme potrebovať nielen nadchádzajúci rok, ale už stále, nakoľko boj za hodnoty slobodného sveta trvá a bude trvať vždy.
Zo všetkého najdôležitejšie je nezostať ľahostajným. Nezostať len pri svojich želaniach, prejsť k predsavzatiam a ideálne ich aj v nadchádzajúcom roku napĺňať. Za mňa osobne to jasnejšie ani nemôže byť: ak chcem na Slovensku prežiť spokojný život, musím oň aj patrične zabojovať. Držme si v novom roku palce!
Autor je členom novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentom na Gymnáziu Jura Hronca.