myslenie, v ktorom má Slovensko nejaký širší záujem – presahujúci voľby, strany a ideológie –, sa tu zatiaľ akosi nepestuje. Dokážeme vzývať samotnú existenciu štátu, čo nám ospravedlní únosy a vraždy. Inokedy dokážeme hovoriť o reformách, čo nám ospravedlní korupciu. Ale spoločný záujem štátu? Možno už v súvislosti s ruskou agresiou na Ukrajine začíname chápať dôležitosť nášho členstva v NATO, ale oveľa viac toho nepočuť.

Čo je životným záujmom Slovenskej republiky? Samotná jej existencia? To ťažko. Existencia štátu nie je nevyhnutne životným záujmom Slovenska – napríklad ak je jej podmienkou neľudskosť a strata slobody. Zažili sme to predsa s pánom Tisom a deportáciami, v hlbokom predklone pred Hitlerom. Chceme to zažiť opäť, len s inými osobami a obsadením?

Čo je teda tým životným záujmom? Prosperita? Sociálny štát? To sotva. Ako ukazuje Čína, sociálny štát a prosperitu môže na nejaký čas prinášať aj diktatúra. Tú sme tu už mali na dva spôsoby – nacistický aj komunistický. Nestačilo nám?