rozprávku o Petrovi Panovi, chlapcovi, ktorý nechcel dospieť, asi pozná dosť ľudí. Teraz však je dôležitejší skutočný príbeh o Petrovi Pellegrinim, ktorý sa pokúsil osamostatniť od Roberta Fica, dozrieť na politika demokratického typu (a možno aj európskeho formátu). Nedokázal to (a možno ani nechcel.)

Nedokázal totiž vybudovať stranu, ktorá by bola čímkoľvek iným ako špajzou plnou oportunistov, čakajúcich, kedy z nej vyjdú a nájdu si uplatnenie. Možno to bolo tak, že aj Peter Pellegrini bol iba oportunista, možno od začiatku len čakal, čo bude na koniec najvýhodnejšie: či ísť s demokratickými silami, alebo sa vrátiť do nedemokratického náručia Roberta Fica.

Ale možno tento Peter Pellegrini aspoň chvíľu skutočne chcel byť niečo viac, chcel v sebe nájsť niečo lepšie. Možno. Ak je to tak, tak musí cítiť poníženie. Lebo sa mu to nepodarilo a Robert Fico si ho pritiahol naspäť, ako keby ho bol aj s tým jeho Hlasom po celý čas držal na tenkom, ale pevnom povrázku.