nemôžem sa ubrániť dojmu, že nikam. Alebo ak niekam, tak dozadu. Lebo čo sa stalo za ten rok? Nič. A veľa.

To nič predznamenala dúhová vlajka, ktorú držal v ruke Eduard Heger na smútočnom zhromaždení pred Teplárňou. Bola smutne ovisnutá a akoby ju držal nedobrovoľne – len zo slušnosti. Dobre, aj za impulz obyčajnej slušnosti treba poďakovať – ale iba v tom prípade, keby po tomto geste nasledovalo niečo reálne. Napríklad slušný, nie ponižujúci návrh na zlepšenie života ľudí z LGBTI+ komunity.

Registrované partnerstvá sú pritom na západ od nás bežnou agendou aj konzervatívnych strán. Ba vlastne už nie sú agendou – už sú súčasťou bežného života a nie, nerozvracajú žiadne spoločnosti, naopak. Je to tak, že tie spoločnosti, ktoré priznávajú právo uzatvárať pred štátom zväzok aj svojim občanom, ktorí patria k LGBTI+, sa práveže vyznačujú omnoho vyšším stupňom spoločenskej dôvery a súdržnosti ako tie, ktoré práva LGBTI+ neposkytujú – alebo ich rovno utláčajú.