demokracie nesmú vyhorieť
Nie, človek nemusí ihneď trpieť „syndrómom vyhorenia“, ak konštatuje (ako teraz ja), že k tomu, čo sa deje u nás aj vo svete, nevie povedať veľa vtipného či originálneho, tobôž lacno optimistického. Niekedy sme dokonca nútení opakovať sa, aby strata pamäti nezničila schopnosť slobodnej spoločnosti brániť sa nepriateľom vonku a vnútri; tzn. aj svojej vlastnej erózii. Sama táto erózia však nastupuje tam, kde jej cestu pripraví únava, znechutenie, cynická rezignácia. Demokracia je v globálnej defenzíve a je naliehavou úlohou zamedziť tomu, aby stav únavy prerástol do „syndrómu vyhorenia“. Napoleon to svojho času (s nádychom nechceného symbolizmu) dotiahol až do Moskvy, a ... vyhorel. Svetovej demokracii to hrozí tiež, napriek všetkým triumfom predchádzajúcich dekád.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.