ale asi sme sa predsa len niekedy rozprávali. Lebo ten smútok bol hlboký ako za niekým blízkym. Mal v sebe až detský rozmer – smútok dieťaťa. A vtedy som si spomenula: rozprávali sme sa v mojom detstve. Soundtrackom môjho detstva bola poézia pána Janovica. Peter Centimeter, teta Guma, dcéry dreveného tata Táňa a Kata. Celý ten svet slov a obrazov, ktorý moju detskú čitateľskú dušu rytmicky kolísal a zároveň prekvapoval prekračovaním komfortnej zóny, rozširovaním predstavivosti.
Tam niekde vznikol ten dôverný pocit rozhovoru, ktorý sa mi potom v dospelosti obnovil pri aforizmoch pána Janovica: vetách s často neradostnými posolstvami, ale postavených na radostnej hre s jazykom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.