to, čo sa stalo v Prahe, nám strašidelným spôsobom pripomenulo, aký krehký je ľudský život. A aký krehký je ľudský mozog. Pretože psychické poruchy vedúce k obludnému konaniu nemôžeme posudzovať bežnými kategóriami dobra a zla. Streľba psychicky chorého človeka sa skôr podobá neosobným živlom – bleskom alebo zemetraseniam – než osobnému zlu. 

Živly si nemožno udobriť, nemožno ich potrestať, nemožno sa im vyhnúť. Môžeme robiť rôzne preventívne opatrenia, ale tým len znižujeme počet obetí. Môžeme chrániť, čo sa dá, keď udrú, ale skoro nikdy nezachránime všetko. A za tých, ktorých sme nezachránili, zapálime sviečky.

„Pri pohľade na tie sviečky cítime okrem hlbokého smútku aj tichý pocit spolupatričnosti, ktorá nás robí napriek slabosti takými silnými.“

Mihotavý plameň sviečky je dokonalým symbolom našej krehkosti. Mihotavé plamene sviečok sú dokonalým symbolom našej mohutnosti. Tie ohníčky, ktorými prejavujeme náš vzťah k obetiam aj vzťah k sebe navzájom, nám pripomínajú, že človekom je každý z nás, ale ľudia sme až spolu. Vystrašení a šokovaní si aspoň na chvíľu intenzívne uvedomujeme, aké nesmierne dôležité sú práve tie vzťahy. Aj keď sú krehké, rovnako ako tie životy.   

Pred Filozofickou fakultou horia dnes tisícky sviečok. Ak zhasnú, znovu ich niekto zapáli. Alebo prinesie nové. Pri pohľade na tie sviečky cítime okrem hlbokého smútku aj tichý pocit spolupatričnosti, ktorá nás robí napriek slabosti takými silnými. Skúsme na to nezabudnúť príliš rýchlo. 

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.