v našom ústavnom systéme vládne parlamentná väčšina prostredníctvom vlády. V realite vládne vláda – často dokonca len jej predseda – prostredníctvom poslušnej parlamentnej väčšiny. Akú úlohu teda vôbec zohráva prezident?

Z hľadiska právomocí môžu mať štáty silného prezidenta a slabšieho premiéra (Francúzsko) alebo silného premiéra a slabšieho prezidenta (Nemecko). V druhom prípade zvyčajne hovoríme o takzvanom ceremoniálnom prezidentovi a toto slovné spojenie celkom dobre vystihuje vnímanie postavenia takejto hlavy štátu – v podstate slúži na okrasu. 

Smerom do zahraničia má však aj tá okrasa racionálny zmysel. V demokratických štátoch je pozícia vlády a premiéra často labilná a ich odvolanie nie je zriedkavým javom. Ak nemá štát v časoch vnútropolitických kríz pôsobiť zraniteľným dojmom, je veľmi užitočné, ak je navonok reprezentovaný niekým, koho sa tie krízy prinajmenšom formálne netýkajú. Vo vnútri môžu prebiehať búrky a zemetrasenia, pred zahraničím ale práve funkcia prezidenta umožňuje tváriť sa pokojne a stabilne.

Aj smerom dovnútra je úloha slabšieho prezidenta v čase kríz veľmi dôležitá, pretože práve v krízach stúpa význam ústavne čistých riešení. Prezident tu pritom ani nemusí zohrať úlohu nestranného rozhodcu, niekedy postačí, ak zodpovedne zohrá úlohu ceremoniára. Je veľký rozdiel medzi ústavným riešením krízy a neústavným prebratím moci.

JANA BIROŠOV/SITA12. marec 2024, Bratislava: Občiansky kandidát na slovenského prezidenta Ivan Korčok počas diskusie s občanmi v Edison Parku.

Otázka dôležitosti volieb prezidenta Slovenskej republiky sa teda redukuje na otázku, či sa nachádzame v kríze (prípadne či nám kríza reálne hrozí) alebo či prežívame pokojné obdobie. Odpoveď je evidentná: sme uprostred fatálnej krízy a voľby prezidenta budú preto extrémne dôležité.

slovensko – dve v jednom

Slovenská republika je dnes štátom dvoch približne rovnako početných, ale diametrálne odlišných skupín občanov. Dvaja najrelevantnejší prezidentskí kandidáti – Ivan Korčok a Peter Pellegrini – presne reprezentujú tieto dve skupiny. Budúca hlava štátu teda napriek všetkým vyrieknutým aj nevyrieknutým sľubom nebude reprezentovať celé Slovensko, ale len jeho tesnú väčšinu. Bude reprezentovať polovicu krajiny, pre druhú bude skôr nepriateľom reprezentujúcim viac záujmy zahraničnej mocnosti než vlastného štátu – Pellegriniho voliči budú považovať Korčoka za reprezentanta amerických záujmov, Korčokovi voliči budú považovať Pellegriniho za reprezentanta ruských záujmov.

Podobné to bude aj v zahraničí. Profesionálni diplomati a politici budú, samozrejme, vedieť, že slovenský prezident hovorí len za polovicu obyvateľov, no našim európskym spoluobčanom sa budeme javiť buď ako súčasť Západu, alebo ako súčasť Východu. Na názoroch ľudí totiž ešte stále záleží. V dnešnej všeobecnej kríze demokracie môže toto tvrdenie znieť trochu nadnesene, ale verejnú mienku si politici v demokratických štátoch nemôžu dovoliť ignorovať (iná vec je, že sa ju môžu snažiť úspešne formovať). Takže celkom inak sa bude formovať vzťah obyvateľov západných demokracií k Slovensku s prezidentom Korčokom a celkom inak s prezidentom Pellegrinim. A práve tento vzťah v konečnom dôsledku rozhodne o tom, či nás budú vnímať ako spojencov alebo ako zradcov. Pričom bez západných spojencov je náš osud spečatený.

Pod spečateným osudom si mnohí predstavujú krajinu v ruskom područí. Skutočnosť však môže byť ešte horšia. Pellegriniho mierová rétorika nás v skutočnosti čoraz nebezpečnejšie vťahuje do budúcej veľkej vojny, a to na ruskej strane (tej veľkej vojne sa celkom správne hovorí tretia svetová vojna, ale to sa zle číta a ešte ťažšie píše, takže ostaňme pri eufemizme veľká vojna). Ak tá vojna naozaj vypukne a my sa pritom ocitneme mimo štruktúr NATO – odkiaľ nás Fico aj s Pelleginim stále zreteľnejšie ťahajú –, je isté, že skončíme na strane porazených. 

JAKUB JULÉNY/SITA19. január 2024, Banská Bystrica: Predseda NR SR Peter Pellegrini oznamuje svoju kandidatúru na post prezidenta Slovenskej republiky v budove Štátnej opery.

Letmý pohľad na ruskú trojdňovú špeciálnu vojenskú operáciu, ktorá prebieha už tretí rok, umožňuje pomerne spoľahlivo predpovedať, ako by sa skončila ich skutočná vojenská konfrontácia so Severoatlantickou alianciou. Ešte raz a pomaly – Pellegriniho mierová rétorika, v ktorej by pokračoval aj ako prezident, nás vedie do vojny. Prehranej vojny.

slovensko – jeden za všetkých

Ale aj keby medzinárodná situácia nebola taká dramatická, prezidentský súboj Korčok – Pellegrini bude jedným z tých osudových. A to aj z vnútropolitických dôvodov. To už je u nás tradícia – keď totálne pokazíme parlamentné voľby, máme ešte šancu zatiahnuť ručnú brzdu v tých prezidentských, a potom nechať jedného človeka, aby za nás všetkých bránil túto krajinu pred tak či onak zbesilou parlamentnou väčšinou a vládou vedenou nebezpečným premiérom. Takto sme nechali za nás bojovať Andreja Kisku, takto sme nechali za nás bojovať Zuzanu Čaputovú, a takto by sme to teraz chceli nechať na Ivanovi Korčokovi. 

To hlavné, čo od takéhoto prezidenta – gladiátora očakávame, je obrana ústavného zriadenia. Koniec-koncov, má to ako povinnosť uložené priamo ústavou, tak nech sa činí. Nech zabráni menovaniu nehodného človeka do čela Slovenskej informačnej služby, nech zabráni menovaniu nehodných kandidátov za ústavných sudcov, nech sa obracia na Ústavný súd s protiústavnými zákonmi schválenými besnou parlamentnou väčšinou. A nech pritom ešte dáva polovici Slovenska životne dôležitý pocit, že nežijú ako nechcené deti v cudzej krajine, v ktorej ich nikto nereprezentuje.

Zvládol to Andrej Kiska, zvládla to Zuzana Čaputová, zvládol by to aj Ivan Korčok. Ale skutočnosť môže byť horšia. Ivan Korčok sa totiž nemusí stať prezidentom. Fico tak môže získať naozaj všetko, keďže Pellegrini sa správa a bude sa správať ako jeho sluha. Ak sa stane Pellegrini prezidentom, nebudeme sa môcť čudovať vôbec ničomu – ani milosti pre Mariána Kočnera.

A aby sme si vypili predvolebný kalich horkosti až do dna, povedzme si ešte aj to, aké sú vyhliadky dvoch hlavných kandidátov na výhru. Prieskumy hovoria, bohužiaľ, jasnou rečou: ak sa nestane zázrak, prezidentom sa stane Peter Pellegrini. Čo z toho vyplýva pre nás, tu a teraz? Jediná vec – ak potrebujeme zázrak, musíme ho vykonať my sami. Ako? Čo sa dá ešte do volieb reálne urobiť? 

Dá sa urobiť to, čo má potenciál tie voľby rozhodnúť a čo môže urobiť každý jeden z nás. Hovoriť s rodičmi, so susedmi, s kolegami, so známymi, byť aktívny na sociálnych sieťach, byť aktívny všade. Pred prvým a potom ešte viac pred druhým kolom.

Či to bude mať význam? To je čo za otázku? Voľby dopadnú tak či tak tesne, rozhodovať budú úplné maličkosti. Zázrak je stále ešte v našich rukách.

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.