veľká noc je dnes skôr vítaným jarným voľnom než hlbokým zastavením sa väčšiny slobodných spoločností. Je to krásny čas prichádzajúcej jari, čas radosti a veselia. Po dlhej zime a krátkych dňoch je to veľmi pochopiteľný úsek úľavy a nádejí. Veľkonočné posolstvo o Bohu, ktorý sa sklonil k človeku, je síce stále ešte prítomné. Je aj pochopené? 

Ako dnes rozumieme samotnému pojmu Boh? Čo ním vlastne myslíme? Starý pán kdesi hore? A kde hore? Nad nami či nad Austrálčanmi? Je to sudca, žiarlivý na svoje stvorenstvo až tak, že neposlušnosť trestá večným zatratením? Alebo je to čistá láska bez súdenia? Čo potom so zlom? A ako sa dá vedecky uchopiť, že Boh je jeden a súčasne traja? A ako prijať, že jeden z tých troch sem raz prišiel ako človek a nechal sa zabiť? Vtedy bol Boh na chvíľu dvojjediný? 

Možno vôbec rozumovo chápať Veľkú noc? Veľký nemecký teológ Karl Rahner to povedal priamo – pojem Boh je už natoľko zanesený balastom, že by bolo dobré ho na desiatky rokov vôbec nepoužívať. Nie je to trochu aj prípad Veľkej noci?

obeť v mene ľudí

Dve predošlé tisícročia sa o Veľkej noci uvažovalo dvojako. V dominantnej západnej tradícii, ktorá spolutvorí aj dnešný slobodný svet, bol jej Najvyšším dobrom Boh, a myslela sa tým naozaj Trojjediná existencia (niečo ako tri kvality spojené v jednej, akokoľvek nezrozumiteľne to znie). Táto dávajúca sa Trojjediná láska stvorila svet a život v ňom, a potom sa na jeho záchranu sama obetovala. 

Znie to krásne a človeku to dáva obrovskú cenu, keďže Boh ho považuje za hodného vlastnej smrti. Ale vyvoláva to okamžite dve základné otázky: Pred čím mal byť vlastne zachránený človek a ako sa za neho mohla obetovať Nekonečná existencia?

Odpovede boli zhruba takéto: Záchrana bola v tejto tradícii potrebná, pretože človek sa v živote previňuje a robí chyby, a nebyť záchrannej misie, ľudské viny by viedli k odlúčeniu od Najvyššieho dobra (čo sa trochu strašidelne nazývalo peklom). Záchrannú misiu pritom nepodnikla celá Trojjediná existencia, ale jeden jej element, ktorý si ľudia nazvali Kristom. A ani ten obeťou napokon nezanikol (toto sa nazvalo trochu nepresne vstaním z mŕtvych).

Ak je niečo Najvyšším dobrom, prečo sa hnevá na ľudstvo v nejakom kúte vesmíru až tak, že potrebuje obeť, aby ľudia nešli do pekla? 

Je, samozrejme, prejavom nekonečnej lásky, že túto obeť nepodstúpilo ľudstvo, ale samotný Boží syn (aj takto sme si nazvali jednu z troch kvalít Najvyššieho dobra). Naznačuje to, že nie sme odkázaní sami na seba, že naše viny a slabosti nie sú neprekonateľnou prekážkou a že ono Najvyššie dobro je na našej strane viac než my sami. Ale prečo bolo potrebné jeho ukrižovanie? Naozaj by sa bez veľkonočného príbehu, na konci ktorého je krutá vražda, Boh neprestal na ľudí hnevať?

podaná ruka

A tu sme pri druhej, menšinovej tradícii Veľkej noci. V nej je rovnaké Najvyššie dobro, tiež je tvorené troma Kvalitami, rovnako sú v nej hriešni a chybujúci ľudia a je v nej aj Boží syn, ukrižovaný bez viny. Iné je len toto: hlavným zmyslom veľkonočného príbehu tu nie je obeť Syna, ktorá zmieri nahnevaného Otca s chybujúcimi ľuďmi. Boh tu nie je Sudca vyžadujúci zástupný trest, ale Ktosi, kto sa vydal ľudstvu až do krajnosti, až na smrť, aby falošný obraz nedosiahnuteľného prísneho Boha kdesi hore nahradila realita Nekonečného milosrdenstva, trvalo prebývajúceho tu, medzi ľuďmi.

Táto tradícia, dodnes prítomná napríklad v učení františkánov, má zaujímavé dôsledky, ktoré sa úplne vymykajú väčšinovým predstavám o Bohu a človeku.

Boh tu nie je vzdialený vládca nebies, ale skôr tu dolu prítomný služobník hriešnikov. Nie je to mocnár, ktorý rozhoduje o živote a smrti poddaných, ale skôr pokorný priateľ chybujúcich ľudí. A nie je to ani neporaziteľný superman, ale skôr osobná láska, zraniteľná každým ľudským odmietnutím.

Je zaujímavé, že toto všetko akosi samozrejme platí o historickom Ježišovi, ktorý stál na strane slabých, chorých a tých, ktorých bezchybní náboženskí vodcovia kameňovali. Také sú veľkonočné filmy, ktoré nás dojímajú. Ale to, že by rovnako milosrdným bol samotný nekonečný Boh, nie je napriek učeniu o Trojici, ktorej je predsa Syn súčasťou, celkom prijaté. Akosi sa to nehodí k ľudskej predstave najvyššej moci. Ako by mohol byť Boh zraniteľný, tichý a pokorný?

Český katolícky kňaz Karel Satoria raz .pod lampou povedal, že pojem Boh sa dá preložiť aj ako Štedrá existencia. A to je naozaj trochu iná Veľká noc. 

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.