v priebehu polroka utrpeli slovenskí voliči západnej civilizácie dve síce nie zdrvujúce, ale predsa len výrazné prehry. Z nich podstatnejšou bola tá prvá v parlamentných voľbách, tá druhá v prezidentských voľbách len dovŕšila porážku. Vraveli sme si, že nemôžu mať všetko, a majú všetko. Presnejšie povedané, majú všetko, čo sa dalo získať vo voľbách. Zvyšok sa teraz pokúsia získať pomocou toho, čo už majú. Brutálne, hlava-nehlava.

To vyzerá ako dôvod na hlboké zúfalstvo. A to sa u mnohých naozaj dostavilo. Podľa nášho názoru neoprávnene. Pretože to zúfalstvo vychádza jednak z nedostatočne realistického hodnotenia súčasnosti a jednak z nedostatočne realistického hodnotenia minulosti.

Najprv k tej súčasnosti. Voličské preferencie na celoštátnej úrovni sa menia len pomaly. Tri a pol roka katastrofálneho výkonu vlád Igora Matoviča stačili na výraznú zmenu týchto preferencií, polrok strašidelného výkonu vlády Roberta Fica na ďalšiu podobnú zmenu nestačil a ani stačiť nemohol. Na takúto rýchlu zmenu je zotrvačnosť voličských nálad príliš vysoká. Či sa nám to páči alebo nie, toto je opakovaná skúsenosť nielen na Slovensku, ale všade.