keď do Československa vtrhli v roku 1968 na rozkaz Moskvy okupačné vojská, slobodná kultúra vzdorovala. A hoci Dubček podpísal kapitulantské moskovské protokoly a potom aj obuškový zákon, verejnosť mala svojho Kryla, Kubišovú, Landovského či Havla. Moc to, samozrejme, nezniesla, slobodní umelci boli vyhlásení za protištátne živly platené z imperialistického Západu a tí, ktorí so slobodou neprestali, prestali verejne existovať. Tak sa mohla Helena Vondráčková prespievať k trblietavému bohatstvu a Marta Kubišová len k lepeniu vrecák na hračky a potratu.

Počas normalizácie komunistická moc mierne zmenila taktiku. Známych slobodných umelcov naďalej zakazovala a keď sa inak nedalo, tak aj väznila, väčšine ale ponúkla „šancu“ – môžete tvoriť, ak sa k nám občas prihlásite. A tak Laufer naspieval skladbu, ktorá oslavovala atentátnika na sídlo Slobodnej Európy, Gott a mnohí s ním podpísali Antichartu a herci hrali Nálepkov, Gottwaldov a Leninov. Boto v tom priznanie nekultúrnej moci, že bez kultúry, hoci aj znásilnenej, nevie existovať. Bolo to teda priznanie duchovných bezdomovcov.