európska únia má mnohé chyby. Máva nerealizovateľné nápady, ako dávnejšiu deklaráciu z Lisabonu, že sa stane najvýkonnejšou ekonomikou sveta, a máva aj utopické predstavy, ako tú menej dávnu o udržateľnej energetike bez jadra, zato s ruským plynom a ropou. Čo z toho ostalo? V EÚ sa tiež občas darí arogancii, ako keď Chirac karhal nové členské štáty, že premeškali príležitosť mlčať, a občas sa darí aj slepote, ako keď Macron sníval o európskej samostatnosti a hovoril o klinickej smrti NATO. Európsku úniu tvoria chybujúci, občas namyslení, občas od reality odtrhnutí ľudia. Ľudia ako my. Ale je to pre Slovensko najlepší z možných svetov. 

To, že ani po 20 rokoch nechápeme EÚ ako náš vlastný svet, ale skôr ako akúsi externú pokladnicu, je svedectvom o nás, nie o Bruseli. Ak sa ešte aj z dnešnej opozície ozývajú hlasy, že na eurofondy by nám Brusel nemal siahať, svedčí to o zúfalom nepochopení spoločného priestoru, zodpovednosti a zdrojov. Lebo ak Brusel rovná sa my, potom na eurofondy nesiahajú oni, ale zase len my. V tomto prípade my, občania európskej dvadsaťsedmičky.