že to môže byť alebo bude eskalácia a tá môže alebo bude mať vážne následky. A že, „v Európe ... najmä v malých štátoch by si mali byť vedomí toho, s čím sa zahrávajú. Mali by na to pamätať ako krajiny s malými, husto osídlenými územiami“.     

Čítajte, prosím pozorne, čo nám tento samozvaný záchranca našich civilizačných hodnôt ráči hovoriť. Špeciálne nám, „malým štátom“. 

Pri notorickom, implicitnom, neustále opakovanom vyhrážaní sa nukleárnou silou „husto obývaným územiam“ by sme sa nemali zastaviť, aj keď to niečo vypovedá o stave režimu, ktorý musí zachraňovať svoju –  s odpustením – „kultúrnu príťažlivosť“ takouto – s odpustením – „inzerciou“. Dôležitý je tu termín, ktorý by tým nemal byť prekrytý. „Malé štáty“; teda nie suverénne štáty, nie národné štáty, ani nie členské štáty EÚ a NATO, ale „malé štáty“, kdesi v Európe či skôr niekde na jej periférii, ktorú by z nich Kremeľ chcel mať, a z ktorej by chcel urobiť „nárazníkovú zónu“ medzi západnými mocnosťami a svojím vlastným impériom.

imperiálna mentalita

Toto je ruská predstava o medzinárodnom poriadku. Putin tu oslovuje (s láskavosťou sebe vlastnou) „malé štáty“, o osude ktorých by chcel rozhodovať ponad ne, rovno so západnými veľmocami, predovšetkým tými nukleárnymi. A týmto veľmociam tu zároveň naznačuje (s čím ladia aj jeho posledné – s odpustením – „mierové iniciatívy“), že by sa s nimi azda aj dohodol, keby len ráčili prísť k rozumu. Pravda, k „rozumu“ podľa ruských predstáv, v líniách logických konsekvencií vyvodených z ruských imperialistických premís.