demokrati mali pred vstupom aj určitú dilemu: posunieme sa vstupom do priestoru slobody, demokracie, bezpečnosti? Nebudeme tesne po tom, ako sme unikli z komunistického kolektivizmu, čeliť inému kolektivizmu: uhladenejšiemu, ale škodlivému bremenu byrokracie a zbytočných regulácií?

Nebola to nepodstatná dilema: v jej jadre bol spor sloboda verzus nesloboda. Komunizmus bol ešte v čerstvej pamäti a citlivosť na obmedzovanie slobody bola nutne výbavou demokraticky zmýšľajúcich ľudí.

čo zavážilo pre vstup

Niekoho v tomto spore presvedčili praktické prínosy EÚ: voľný pohyb osôb i tovaru, zjednodušenie cezhraničného kontaktu, flexibilnejšie cestovanie, podnikanie, kultúrne výmeny, štúdium v zahraničí. Ale toho, kto vnímal hlbokú povahu sporu sloboda verzus nesloboda a obával sa o slobodu, presvedčila predovšetkým civilizačná stránka vstupu do EÚ. Lebo tá stránka pôsobila ako ochrana pred (potenciálnou) neslobodou a bola pre nás životne dôležitá. Prečo? 

Slovensko bolo historicky vždy tak akosi na rozhraní Západu a Východu, na pomedzí dvoch svetov: západného, ktorý má úctu k jednotlivcovi a jeho slobode, a východného, ktorý vníma jednotlivca len ako bezvýznamnú položku na zozname určenú na vykorisťovanie a potenciálnu likvidáciu. Aj preto malo Slovensko za sebou desaťročia v stredoeurópskej verzii sovietskeho režimu, predtým ľudáctvo a fašistický štát, ktorý vlastných občanov vyvážal na smrť, ešte predtým rusofilské ilúzie národných buditeľov. A hoci mnoho pozitívnych faktov z dejín vypovedalo, že Slovensko patrí k západnej civilizácii, zároveň to mnoho ďalších, negatívnych, spochybňovalo.