a spolu s tým sa mi vybavujú aj slová, ktoré napísal Petr Pithart, v dobe normalizácie, keď sa podobné úvahy už mohli zverejňovať len prostredníctvom samizdatu. Áno, išlo o situáciu v mnohom odlišnú. Aj na knižných textoch tej doby sa mohol podpísať čas. A predsa, niektoré tézy znejú nadčasovo, ba práve dnes dostávajú novú aktuálnosť, aj keď je to aktuálnosť pre niekoho nepohodlná. Kniha má príznačný názov: „Obrana politiky“. 

„Politiku nelze dělat jen tehdy, je-li dobrá sezona. Politika se musí dělat pořád. A když se dosud nedělala, musí se s ní začít, dnes, tam, kde právě jsme. (...) Musí se začít alespoň politicky myslet, politicky hodnotit naši minulost. Musí se prakticky navázat na skutečnost, i když je to dnes skutečnost tzv. normalizace, tedy skutečnost zcela nepolitická.“

a my?

Robili sme to dostatočne v období po roku 1989, a najmä: riadili sme sa týmto ponaučením v poslednej (zhruba) dekáde? Nie, nepýtam sa Fica, Kaliňáka, Huliaka ani Danka. Otázku adresujem viacerým „hrdinom“ na opačnej strane pomyselnej barikády, deliacej našu nešťastne polarizovanú spoločnosť. Koľkokrát sme sa napočúvali a koľkokrát sme dokonca čítali (hoci aj inými slovami), že politika je vlastne len svinstvo, že politici sú bastardi a preto treba voliť namiesto politikov nejaké nezávislé, politikou nepoškvrnené „osobnosti“?