s pani prezidentkou som sa zoznámil mnoho rokov pred jej vstupom do politiky ako s rozvážnou (a pokiaľ to dokážem posúdiť, tak aj šikovnou) právničkou, venujúcou sa výrazne (aj keď určite nie výhradne) „zeleným témam“. Vzhľadom na jej angažovanie sa v kauze Pezinská skládka, ktoré svedčilo o značnej spoločenskej zodpovednosti aj osobnej odvahe, som od začiatku považoval jej vstup do politiky na celoštátnej úrovni za prirodzený a žiaduci. Dokonca sme sa o tom aj bavili, ale v čase, keď to ona ešte považovala za predčasné.

Keď sa neskôr stala podpredsedníčkou Progresívneho Slovenska, trochu ma to sklamalo a trochu potešilo. Sklamalo preto, lebo PS som považoval za ľavicovú stranu na strih Ivana Štefunka a Martina Filka. Potešilo preto, lebo prítomnosť úctyhodných ľudí v nie úplne úctyhodných stranách je nutnou podmienkou reálneho dialógu, a ten je v skutočnej politike extrémne potrebný a užitočný – keď už pre nič iné, tak aspoň pre cizelovanie argumentov.