že teda: „Máte príznaky vyhorenia? Európska únia má riešenie“. Bisťu! Tisíc hrmených! Tak som si hútal, reku, kto by dnes nemal tu a tam nejaké tie pocity pohorelého? A kto by neprivítal európske riešenie tam, kde národné riešenia nezaberajú?
zatĺkaj, zatĺkaj, zatĺkaj
No najskôr: na tej metafore „vyhorenia“ ma už roky čosi irituje, po slovensky: „s*r**“. (Áno, správne: „svrbí“.) Znie príliš básnicky, než aby sa dala pokladať za nejakú striktnú medicínsku diagnózu, či nebodaj vedecký termín. Pritom je zaujímavé, ako sa táto „poézia“ v našej skvelej, ponovembrovej dobe ujala a rozšírila, ako rýchlo sa stala súčasťou bežnej ľudovej reči aj manažérskeho žargónu.
Nie náhodou. Je to užitočná metafora. Čo by sme bez nej robili? Predstavte si to. Napríklad, že by ste nejakému pracovne nadriadenému nemohli povedať „som vyhorený(á), ale niečo menej ľubozvučné, príliš explicitné, pre vašu kariéru riskantné. Napríklad, že jednoducho už nevládzete, máte všetkého dosť, máte chuť so všetkým seknúť, že vám všetci lezú na nervy, máte bolesti hlavy, vysoký tlak, nespavosť, depresiu či nebodaj vám (ak je vaša práca v niečom „kreatívna“) došla inšpirácia. Nie, to neznie dobre. Nevypláca sa to. Takéto veci by ste v dnešnom skvelom svete konkurenčného boja na trhu práce mali zo všetkých síl a s nasadením všetkej rafinovanosti: zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.