po voľbách 2020 sa lídri Smeru chystali na únik. Časť unikla do Hlasu, zvyšok uvažoval o konci politickej kariéry a spôsobe, ako si v bezpečí užiť to, čo z politiky získali (a páni Stromček, Glváč či Počiatek ten spôsob našli). Smer bol fatálne oslabený, z ťažkých váh v ňom napokon ostal len samotný predseda (takže neskorším ministrom zahraničných vecí sa mohol stať už aj pán Blanár). Strana síce pokračovala, ale bol v tom skôr boj o vlastné imunity a slobodu než zámer vrátiť sa niekedy do vlády. Pánom Kaliňákovi a Gašparovi bolo ešte aj rok či dva po voľbách 2020 úplne jasné, že pre svoje kauzy vo verejnom živote skončili, pričom aj samotný predseda Smeru už uvažoval týmto smerom.

Z dnešného pohľadu je zaujímavé, že ešte aj keď sa pre pubertálne správanie Matovičovej koalície obnovili šance Smeru (a Hlasu) na návrat, mená Kaliňák a Gašpar spomínal Smer stále len v súvislosti s ich obranou pred stíhaniami, nie smerom k budúcej kandidátke. V tomto panoval istý realizmus.

Dnes je pán Kaliňák ministrom obrany, pán Gašpar podpredsedom parlamentu a jeho syn vedie tajnú službu, a prešlo to tak hladko, že to ani v Smere nečakali. Taká je však logika zlyhania bývalej ústavnej väčšiny. Len vďaka nej mohol aj personálne vynulovaný Smer vyhrať voľby. A len vďaka nej sa mohol s pomocou Hlasu a pozliepaného extrému (aj keď, čo dnes nie je extrém?) vrátiť presne k tomu spôsobu spravovania štátu, aký pred rokom 2020 vyvolal obrovský celospoločenský pohyb.