štefan Hríb: Najskôr si zadefinujme, čo znamená slovo „normalizácia“. Na prvé počutie to môže znieť ako čosi pozitívne, ako že sa niečo nenormálne vracia do normálu. Ale keď hovoríme o normalizácii v 70. rokoch, bol to presný opak. Pod tým slovom sa skrývalo znenormálnenie vecí. Keď sem v roku 1968 prišli ruské tanky, tak veľká väčšina občanov Československa bola proti. Boli na námestiach, písalo sa o tom, hovorilo sa o tom. „Normalizácia“ po okupácii znamenala, že komunisti prinútili ľudí, aby povedali, že to bola bratská pomoc. Tí, ktorí to nepovedali, ktorí to nepodpísali, prišli o zamestnania, prišli o kariéry, niektorí prišli o slobodu. Keď hovoríme o tejto „normalizácii“, myslíme tým, že pravda sa stane lžou – a naopak. Základná otázka je, či sa to, čo sa dnes deje, podobá na normalizáciu zo 70. rokov. Začnime tým, ako sme my traja zažili to, čo sa nazývalo normalizáciou.
Martin Mojžiš: Ja som mal v čase okupácie osem rokov, takže som to celé videl síce detskými očami, ale z prvej ruky. Základný pocit, že sme boli prepadnutí nepriateľskými tankmi, mi ostal navždy a dodnes definuje môj vzťah k Rusku. Nijaké normalizačné lži to nemohli nikdy zmeniť, vždy mi bolo úplne jasné, že sú to lži. Dokonca čím boli tie lži masívnejšie a intenzívnejšie, tým boli zjavnejšie a smiešnejšie. Dokonca až tak, že si ich človek prestal všímať a bral ich ako súčasť pozadia, ako taký všadeprítomný protivný šum.
Marína Gálisová: Ja som z generácie, ktorej sa hovorí Husákove deti. Nie preto, že by sme Husáka uznávali, ale preto, že v 70. rokoch, za vlády Gustáva Husáka, za normalizácie sa u nás rodilo nadpriemerne veľa detí, pretože keď bolo ľuďom znemožnené slobodne sa angažovať, tak sa stiahli do súkromia a vo vyššej miere sa venovali rodinám. Normalizáciu som spoznala už v škôlke, kde nám skoro každý deň hovorili o ujovi Leninovi, čo urobil, aký bol dobrý, ako úžasne sa správal k deťom: socialisticko-magický realizmus, ako ujo Lenin zachránil v lese nejaké zvieratko, ako vyviedol z lesa zablúdenú pionierku a podobne. Dokonca nás v škôlke učili o VOSR, čomu sme, samozrejme, vôbec nerozumeli. Povedali nám, že sa vystrelilo z Aurory a odvtedy už v Rusku nikdy nebola bieda.
MM: V škôlke a v škole sme o Leninovi počúvali rozprávky, doma sme o ňom počúvali vtipy.
MIROSLAV ZAJÍC/CORBIS/GETTY IMAGESRok 1972 Praha, Československo: Generálny tajomník KSČ Gustáv Husák a prezident ČSSR Ludvík Svoboda na Zjazde socialistickej mládeže. Pionieri a iskričky boli produktom komunistickej ideólogie.
MG: To bolo aj u nás, ale až neskôr. Pamätám sa, ako ma ocko raz viezol v aute a nadával na Rusov. Tak som sa ho opýtala: „Ocko, prečo ty tak nemáš rád Rusov?“ A on mi povedal: „Vieš čo, ja som ich mal voľakedy veľmi rád, ešte na vysokej škole sme s kamarátmi vyspevovali v krčme ruské pesničky, ale potom nám urobili toto a toto…“ Porozprával mi o invázii takými slovami, že som to pochopila. Povedal, že tu chceli ľudia slobodu a Rusi nám sem poslali tanky, našu vládu posadili v putách do lietadla, odviezli ich a donútili ich podpísať, že chcú, aby tu boli ruské tanky. V tých osem a pol rokoch som pochopila, že je to strašná vec. Dokonca bol vtedy taký naštvaný, že mi zabudol povedať, aby som to nepovedala nikde na verejnosti. A doma predo mnou hovorili politické vtipy a podobne.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.