Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Štefan Hríb: Olympijská urážka?

.štefan Hríb .názory

Otvárací ceremoniál parížskych hier je zatiaľ najväčším zápasom celej olympiády. Je to ale zápas bez pravidiel — a aj bez ducha.

Štefan Hríb

patrí k dobe, že otváracia slávnosť olympiády je stále väčšia, pompéznejšia a už aj stráženejšia. V čase, keď je svet prepojený ako nikdy, je to pochopiteľné — imidžovo, mediálne aj biznisovo ide o jednu z najväčších príležitostí, akú dianie na svete poskytuje. Ale to, čo sa deje od parížskeho otvorenia na Seine a pod Eifelovkou, ukazuje aj menej pochopiteľné veci.

Keďže v otvorení hier išlo o umelecký pohľad na svet, jeho problémy a výzvy, je samozrejmé, že v ňom bolo viacero vrstiev a odkazov. Umenie má navyše tú vlastnosť, že nekomunikuje len to, čo umelec naozaj stvárnil, ale aj to, čo pri tom prijímateľ umenia zažil. Spor o tom, či v jednej sekvencii išlo o ponášku na Da Vinciho, alebo o menej známe bakchanálie je preto zbytočný. Jeden tábor namieta, že tam predsa nebol stôl, ale pódium, a nesedí ani počet „apoštolov“, ani scéna s Bakchusom. No nesedí. Druhý oponuje, že to sú jednotlivosti, ktoré nemôžu zakryť ich silný vnem ponášky na Poslednú večeru. No veď áno. 

Oba tábory majú pravdu. Ale čo z toho vyplýva? V ceremoniáli bola predsa zobrazená aj katolícka Jana z Arcu — majú sa preto uraziť Briti, ktorých pomohla poraziť? Bola tam aj sťatá kráľovná — majú sa uraziť ľavica a revolucionári?

V merite veci ide o toto — ak v otvorení hier bola aj ponáška na Poslednú večeru, a ak v nej prevzali rolu Krista a apoštolov takzvaní drag queens umelci, bola to urážka kresťanov a zosmiešnenie posvätného okamihu kresťanských dejín?

Nie. Samozrejme, mnohé záleží od toho, ako sa kto pozerá na svet. A tie pohľady sú vo svete kresťanov v zásade dva.

Časť kresťanov vidí západný svet ako nepriateľské územie, na ktorom musia brániť samotnú svoju existenciu. To je ale karikatúra diania spred 2000 rokov. Vtedy naozaj kresťanov v Európe mučili a zabíjali, takže tí sa museli skrývať v katakombách a v tisícoch umierať pre svoju vieru. Od rozhodnutia cisára Konštantína vo štvrtom storočí je ale Západ o dosť iný. A hoci práve vo francúzskej revolúcii, a potom masovo počas fašizmu a komunizmu boli znovu ničení — a zabíjaní — ľudia svedomia, dnešná, do veľkej miery sekulárna Európa nie je pre kresťanov existenčným ohrozením. Vidia to tak len tí, čo pre vieru potrebujú nepriateľa. Mimochodom - takmer dve tisícročia mali život mnohých rebelujúcich ľudí v rukách skôr cirkevné a s cirkvou prepojené svetské autority. A nebola v tom vždy úcta k životu.

Ak sa na vec pozrieme takto, ak nevidíme západný svet ako bojisko sekulárneho sveta s kresťanmi, potom by ponáška na Poslednú večeru bola skôr uznaním, než ohrozením kresťanov. Totiž — ak aj išlo o inšpiráciu Da Vincim, potom samotné kresťanské korene celého výjavu sú uznaním pretrvávajúcej sily toho dávneho deja. Lebo ak by už nemal silu, ponáška by bola nezmyselná. Navyše - ak drag queens umelci naozaj chvíľu hrali postavy z  Poslednej večere, v čom by vlastne bola paródia a zneuctenie? Že apoštolov a Krista si takto extravagantne osvojilo prostredie blízke LGBT? To prekáža? Tie postavy musia mať presnú orientáciu, pôvod a výraz tváre, inak sme dotknutí? Alebo že silná udalosť, ktorá predchádzala umučeniu Krista, bola pozmenená? Ale veď to sa stalo už mnohokrát, od množstva maliarov až po Simpsonovcov. Prečo a pre koho by to malo byť urážlivé? Veď kresťanstvo nie je obraz, ani scéna, a dokonca ani tie historické postavy. Kto si vôbec myslí, že Boha možno uraziť? Aký veľmi malý Boh by to bol. Nie sme mu skôr zábavní - napríklad práve tým, ako bojovne sa staviame za jeden z umeleckých obrazov a jednu z historických scén?

Druhý pohľad na povahu sveta ide ešte ďalej. V ňom je všetko prepojené, lebo ak je Boh všadeprítomný, potom je — všadeprítomný. Nie sú preto oni a my, nie sú dobrí a ich nepriatelia. S dovolením — nie sú kresťania a proti nim liberáli, progresívci či LGBT. V takomto svete je utrpenie, radosť aj zlyhanie jedného utrpením, radosťou aj zlyhaním všetkých. Citát “Lebo v Ňom žijeme, hýbeme sa a sme” nie je z ezoterickej literatúry, ani z kánonu panteizmu, ale rovno z Nového zákona. 

Ako by v tomto svete Štedrej existencie mohla scéna z nejakého ceremoniálu uraziť či prekaziť lásku?

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite