za to nadšenie sa netreba hanbiť. Najmä po mesiacoch, keď to vyzeralo, že vývoj na fronte je zaseknutý, že agresorské Rusko má pevné pozície a brániaca sa napadnutá Ukrajina ho z nich len tak nevytlačí – ba naopak, že Rusi síce pomaličky, s obrovskými stratami, ale predsa postupujú opäť smerom na západ. Nadšenie z ukrajinskej odpovede je teda na mieste, čisto psychologicky. Ale je založené aj na niečom inom, ako na psychologickej nutnosti?

Určite áno. Vojenský význam tejto operácie môže byť totiž taký ďalekosiahly, ako si nevieme celkom predstaviť – lebo stále nepoznáme ani jej presný cieľ, ani jej presný rozsah, a už vôbec netušíme, kedy a čím sa skončí. 

Tento prvok neznámeho by v niekom mohol vyvolať dojem, že ide o improvizovanú a tak trochu bláznivú akciu. Ale presný opak je pravdou. Lebo presne tento prvok neznámeho je súčasťou taktiky, ktorá dráždi, rozčuľuje a desí Rusov. Tento prvok neznámeho ukrajinské velenie používa vedome a cielene a vytvára tak na obzore „otvorený koniec“ – Rusi nevedia, čo Ukrajinci zamýšľajú, a v tom otvorenom konci sa môže pre nich črtať čokoľvek. Rusi s bujnejšou fantáziou sa už teraz budia z nočných môr o horiacom Kremli. Rusom, ktorí sú založení realistickejšie, určite nie je oveľa lepšie - úplne im stačia zábery extrémne nervózneho Putina na poradách s najvyšším velením.