bolo to presne takto v stredu ráno pred 56 rokmi, keď sa obyvatelia slovenských a českých miest zobudili do zlého sna. Na uliciach ich vítali tanky a nervózni sovietski vojaci so samopalmi v rukách.

Sovieti sem prišli potlačiť liberalizačné a demokratizačné procesy Pražskej jari, pretože sloboda a demokracia bola pre ich systém vlády neakceptovateľná. Či dokonca priamo zhubná.

(ne)úspešná operácia

Keď začali 20. augusta armády piatich krajín Varšavskej zmluvy prekračovať naše hranice, v Prahe akurát prebiehalo zasadanie predsedníctva ÚV KSČ. Správa o invázii naše komunistické špičky zastihla 20 minút pred polnocou. V predsedníctve našťastie prevážili reformní straníci pod vedením Alexandra Dubčeka, ktorí sa rozhodli okupáciu odsúdiť. Prijali vyhlásenie „Prevolanie ku všetkému ľudu Československej socialistickej republiky“, v ktorom oznámili svojim spoluobčanom, že ich krajina je obsadzovaná cudzími vojskami.

Územie Slovenska bolo dobité veľmi rýchlo, do dvoch hodín; české krajiny až do rána. Celkovo sa útoku zúčastnilo zhruba pol milióna vojakov. Samotná vojenská operácia, ktorá dostala krycí názov „Dunaj“, bola úspešná. Tá politická operácia sa však skončila rýchlym krachom. Sovietom sa totiž nepodarilo vytvoriť takzvanú robotnícko-roľnícku vládu zloženú z lokálnych kolaborantov. Museli preto presvedčiť k spolupráci Dubčeka, lídra KSČ. 

Bol to dôsledok spontánneho a živelného odporu československých občanov v uliciach svojich miest. Ľudia inváziu odsudzovali a vyjadrovali podporu Dubčekovi, ktorý bol v tom čase unášaný sovietskymi vojakmi do Moskvy. Ten však po niekoľkodňovom nátlaku svojim väzniteľnom podľahol. Spoločne s ostatnými československými politikmi (s výnimkou Františka Kriegela) podpísal tzv. moskovský protokol. V ňom odsúhlasili Sovietom prakticky všetko, čo od nich požadovali. Teda „normalizáciu“ – návrat komunistického režimu do čias tvrdej totality.

občiansky odpor

Ľudia proti okupantom protestovali a spontánne vyšli do ulíc. Napriek výzvam prezidenta, aby zachovali pokoj. Pri obsadzovaní Prahy sovietskymi vojskami sa rozpútal aj takzvaný „boj o Československý rozhlas“. Novinárov rozhlasu prišli podporiť ľudia, ktorí bránili vojakom dostať sa do budovy. Sovieti si nakoniec cestu dnu prestrieľali, čoho výsledkom bolo 17 mŕtvych civilistov. Novinári rozhlasu napriek tomu vysielali z iných, skrytých lokalít ešte ďalších 6 dní a udržali tak pravdu o invázii v étery. Práve o tom je film Vlny, ktorý teraz hrajú v našich kinách.

Invázia mala za následok masovú emigráciu občanov Československa. Do konca roku 1969 to bolo 100-tisíc ľudí, potom sa podmienky na odchod sťažili. Do roku 1989 však podľa odhadov odišlo ešte ďalších okolo 200-tisíc občanov. Priame škody invázie sa vyšplhali na niekoľko miliárd korún.

Oveľa väčšie škody však boli tie na československej spoločnosti, na našom národnom psyché. Invázia „spriatelených“ vojsk v auguste 1968 a následná vyše dve desaťročia trvajúca normalizácia hlboko poznačili všetkých Čechov a Slovákov a ich následky si nesieme až do dnešných dní. Život v klamstve a v neustálom strachu si jednoducho musel vyžiadať svoju daň. Dnes to ešte stále môžeme cítiť a vidieť. Okrem iných oblastí predovšetkým v našej politike.

pravda víťazí

Sovietska propaganda v roku 1968 tvrdila, že v Československu prebieha kontrarevolúcia. K moci sa údajne drali fašisti a pravica, ktorá sa chystala vykonať násilný prevrat. Všetko to boli klamstvá; dnes by sme povedali dezinformácie a hoaxy. Po roku 1989 to priznalo aj samotné sovietske vedenie na čele s Gorbačovom. Pravda nakoniec zvíťazila.

Sovieti v roku 1968 používali proti Československu podobné naratívy, aké dnes používa Putinovo Rusko proti Ukrajine, keď hovorí o jej „denacifikácii“ a boji proti fašizmu. Vidieť, že história sa opakuje.

Sovietska invázia do Československa patrí medzi najvýznamnejšie negatívne míľniky našich dejín. Krajina bola potom vyše dvoch desaťročí okupovaná. Normalizačný režim morálne poznačil niekoľko generácií Čechov a Slovákov. Invázia sovietskych vojsk v auguste 1968 dodnes v našej kolektívnej pamäti predstavuje traumu, ktorá sa hojí len pomaly.

August 1968 by mal byť pre nás varovaním aj do budúcnosti. Že za pravdu a slobodu by sme mali bojovať v každej dobe, pretože nikdy nie je samozrejmosťou. Ale ak sa nevzdáme, tak pravda nakoniec zvíťazí. Hoci to niekedy môže trvať aj dve desaťročia.