pred rokom 1989 vytvárali komunisti dojem, že SNP bol ich heroický boj za slobodu. Tak sme sa to učili v školách, také boli povstalecké filmy, tak o Povstaní písali režimoví historici. Komunisti potrebovali aspoň nejaký historický dôkaz, že im nešlo o diktatúru, ale o slobodu, a práve Povstanie ho malo poskytnúť. Vo falošnej hre na dobrých komunistov, ktorí vyhnali zlých fašistov, sa úplne zamlčal pakt Molotov-Ribbentrop, ktorým si fašisti a komunisti na začiatku vojny rozdelili Poľsko, zamlčala sa Katyň, v ktorej Stalinovi hrdlorezi vyvraždili poľskú vojenskú elitu, a zamlčalo sa aj povojnové podrobenie veľkej časti Európy vrátane Československa Moskvou a jej sovietskym terorom. To všetko mala prekryť propaganda o hrdinskej Červenej armáde a – Povstaní komunistov.

Samozrejme, práve preto musela byť zamlčaná obrovská rola demokraticky cítiacich Slovákov v Povstaní. Mená ako Karvaš, Golian či Viest sa nevyslovovali, poznali sme len komunistický piaty ilegálny výbor, Nálepku a potom ešte kapitána Dabača. 

Toto prepisovanie histórie malo ničivé následky – keďže komunisti o Povstaní hrubo klamali, aby si z neho urobili falošný pomník, do roku 1989 sa nestalo srdcovou témou našej histórie, ale len povinným sviatkom. Takže keď sme ako žiaci museli počúvať starých partizánov, nebolo to dobrodružstvo poznávania vlastnej histórie a vlastných hrdinov, ale len radostné voľno z vyučovania.

Keď v roku 1989 komunizmus padol a obnovila sa sloboda, šancu zacítili ľudia z opačného brehu – popierači Povstania. Už pár mesiacov po zrušení vedúcej úlohy komunistickej strany sa na slovenských námestiach a aj vo verejnej diskusii objavili tézy o protinárodnom charaktere SNP, o tom, že išlo o nemorálny útok na vlastný štát, začal sa heroizovať prezident Tiso a slovenský štát sa znovu opisoval ako ostrov šťastia a prosperity uprostred vojnovej Európy. Toto popieranie reality malo svoju logiku – ak sa mali ľudáci, nacionalisti a tá časť cirkvi, ktorá sa aj počas komunizmu tajne hlásila k Tisovi, vyviniť z deportácií slovenských Židov a z kolaborácie s Hitlerom, nemohli postupovať inak.

ALOJZ PRAKEŠ/VTEDY/TASR10. september 1969, Martin: Komunistické špičky na čele s predsedom SNR Ondrejom Klokočom s delegáciou sovietskych, francúzskych, juhoslovanských a poľských partizánov na oslavách SNP.

Ak komunisti chceli povstanie ukradnúť, nacionalisti a ľudáci ho chceli znehodnotiť a ako omyl histórie zahodiť. Je dobrou správou o Slovensku, že neuspeli ani prví, ani druhí.

proti čomu a za čo bolo Povstanie?

Trochu horšou správou o Slovensku je, že dnes sa komunisti s nacionalistami spojili  a snažia sa uspieť novým spôsobom. Ten spočíva v rozprávaní úplných nezmyslov o Povstaní rovnako ako o všetkom inom. Cieľom je zavaliť SNP takým balastom, aby sa pod nánosmi slovného hlienu stratil nielen jeho význam, ale aj chuť bežných ľudí čokoľvek ďalšie o tejto téme počúvať. 

A ako sme už povedali, nejde len o Povstanie, ide skoro o celé naše dejiny. Ako príklad si môžeme zobrať vyjadrenie slovenského premiéra k inému augustovému dňu našej histórie, konkrétne k 21. augustu 1968: „Výročie augustových udalostí v roku 1968 by malo byť mementom aj v súčasnej dobe. Keď sa opäť presadzuje politika jediného správneho politického názoru a keď každý, kto prejavuje suverenitu a odvahu v názoroch na najzávažnejšie zahranično-politické témy, stojí pred nevyberaným tlakom vyspelých demokracií a hrozbou izolácie.“ Vojenská intervencia komunistického bloku je tu kladená na rovnakú úroveň ako diplomatický „tlak vyspelých demokracií“, brutálna okupácia je kladená na rovnakú úroveň ako „hrozba izolácie“, strkanie sa do zadku priamemu dedičovi okupantov je prezentované ako „suverenita“.

Vytváranie hustej smradľavej hmly okolo okupácie nie je pritom v primárnom Ficovom záujme, má aj oveľa nástojčivejšie záujmy. Oveľa viac mu bude napríklad záležať na vytváraní podobnej atmosféry okolo Povstania. Pretože čo bolo Slovenské národné povstanie? Nebolo to náhodou veľmi razantné vystúpenie obyvateľov mladučkej Slovenskej republiky proti tej republike? A Fico fakt nepotrebuje, aby si naši občania uvedomovali práve dnes práve túto skutočnosť.

V roku 1944 malo Slovensko svoj parlament, vládu aj prezidenta. Na rozdiel od iných štátov Európy nebolo okupované, pretože sa Hitlerovi nepostavilo na odpor – naopak, prijalo jeho podmienky a v otázke deportácií bolo dokonca ešte bezcitnejšie, než si želal. Nemali sme dánskeho kráľa, ktorý oznámil, že ak budú musieť Židia nosiť žlté hviezdy, bude ju nosiť aj on, mali sme Jozefa Tisa, ktorý označil Židov za škodcu slovenského národa. Keďže slovenský štát bol ešte aj v roku 1944 dobrovoľne na strane Nemecka, SNP bolo naozaj povstaním proti vlastnému štátu. Len to nebol nemorálny čin, ale hviezdna chvíľa slovenských dejín. 

JANA BIROŠOVÁ/SITA26. január 2022, Bratislava: Predstavitelia SMER-u na čele s Robertom Ficom počas jedného z protestov. Súčasná vládna koalícia sa svojimi krokmi v podstate vysmieva odkazu SNP.

Nacionalisti to neradi počujú, ale SNP bolo tiež prihlásením sa k predvojnovému demokratickému Československu. Prispel k tomu totalitný spôsob, akým ľudáci spravovali štát, ale bolo to najmä dôsledkom vnútorného presvedčenia väčšiny slovenskej demokratickej elity. Viacerí slovenskí generáli, demokratickí politici či ekonómovia ako Imrich Karvaš tvorili významnú protiváhu komunistom, pričom na rozdiel od nich odmietali nielen fašizmus, ale aj blížiaci sa import boľševizmu. To, že tesne po vojne na Slovensku vyhrala voľby Demokratická strana, a nie komunisti, ukazuje váhu tohto tábora.

Komunisti tejto váhe rozumeli, a preto boli od začiatku rozhodnutí demokratický tábor zlikvidovať. Fico by to tiež chcel urobiť, demokraticky zmýšľajúcich ľudí nenávidí rovnako, ako jeho súdruhovia z polovice 20. storočia, ale akosi cíti, že sa ocitol na nesprávnej strane šachovnice. Ak sa čo len na chvíľku pokúsi zamyslieť nad paralelami medzi SNP a dnešnou situáciou, pomerne ľahko zistí, že on osobne nesedí na stoličke Gustáva Husáka, sedí na stoličke Vojtecha Tuku. A to je v konečnom účtovaní dosť blbá stolička.

SNP a suverenita štátu

Povstanie malo svoju cenu. Osobnú, pretože každý povstalec riskoval svoj život a aj osud svojej rodiny, ale aj celonárodnú, pretože jeho potlačenie znamenalo verejné popravy, vápenky a vypálené dediny. Ale taká bola voľba strašnej doby – byť ticho, kolaborovať, arizovať, mlčať pri deportáciách a vnútorne tým zabíjať nielen seba, ale aj suverenitu a dôstojnosť vlastného štátu, alebo povstať, postaviť sa na správnu stranu dejín a vrátiť Slovensku ľudskosť, a teda aj zmysel.

Čo hovorí príbeh SNP o dnešku? Že štát nie je najvyššou hodnotou. Že mier sa nedosahuje ustupovaním agresorovi. Že suverenitu a dôstojnosť štátu garantuje len ochota jeho obyvateľov postaviť sa za ne.

Kto teda dnes ctí odkaz SNP a kto ho znovu kriví? Odpoveď je evidentná, pričom jedinou (aj keď významnou) poľahčujúcou okolnosťou krivákov je to, že v skutočnosti nemôžu robiť nič iné. Tiso, Tuka a im podobní stavili všetko na jednu kartu. Tou kartou bola spolupráca s diktátorom, ktorý sa rozhodol vojensky si podmaniť Európu, ale po troch rokoch sa mu prestalo dariť. Pellegrini, Fico a im podobní tiež stavili všetko na jednu kartu. Tou kartou je opäť spolupráca s diktátorom, ktorý sa rozhodol vojensky si podmaniť Ukrajinu a dariť sa mu prestalo po troch dňoch. Prezident aj predseda vlády môžu robiť čo si len zmyslia, môžu hovoriť čo si len zmyslia, ich perspektíva je úplne jasná. A nie je to, paradoxne, veľmi jasná perspektíva. To je odkaz Slovenského národného povstania obyvateľom dnešnej Slovenskej republiky. Hore hlavu, priatelia.