príklady máme v dejinách. Sovietsky zväz dlho pôsobil ako sojuz nerušimyj, až kým sa nerozpadol. Vplyv na to malo dosť vonkajších faktorov – treba menovať preteky v zbrojení, ktoré rozbehla americká administratíva Ronalda Reagana, či vytrvalé vysielanie pravdivých informácií zo slobodného sveta za železnú oponu cez rádiá, ktoré komunisti nepravdivo označovali za štvavé.

No veľa faktorov, ktoré sojuz napokon rozrušili, bolo priamo v ňom, kde spôsobovali nestabilitu. K týmto faktorom patrila ekonomická slabosť a neschopnosť uspokojovať potreby občanov.  A po ničivých kvázi modernizačných kŕčoch budovania komunizmu, ktoré sprevádzali obete, prišla totálna nehybnosť a depresívne statické zaviaznutie, z ktorého bol pohľad na dynamicky žijúci, farebný, slobodný Západ o to väčšou frustráciou. A, samozrejme, svoju rolu zohrali výboje boľševického imperializmu – vojna v Afganistane pomohla systém doraziť.

Podstatné je, že po celý čas, čo Sovietsky zväz vnútorne praskal, darilo sa mu navonok vyzerať monolitne a hrozivo. Ozajstný rozsah vnútornej erózie, ktorá v systéme prebiehala, sa ukázal až v momente, keď spôsobila rozpad systému.

praskanie monolitov je prirodzené

Toto je dobré si pamätať: autokracie veľmi často trpia vnútornou eróziou, ktorú možno tušiť, už z princípu ju predpokladať, ale nemožno mať istotu, aká je skutočne rozsiahla. Preto je ťažké na ňu aj staviť akékoľvek stratégie. Keď sa Sovietsky zväz rozpadol, bolo až bolestne zjavné, že hoci sa  slobodný svet desaťročia na svojich vysokých školách a v think tankoch venoval tzv. kremľológii, toto v ich sylaboch nebolo. (Možno preto, že sa rozpadu monolitu takmer všetci báli.)