hamas pred rokom zabil za 24 hodín na území Izraela 1200 ľudí, prevažne civilistov. Toľko obetí za jeden deň židovský národ od holokaustu nezaznamenal. Hamasníci zabíjali ženy, deti, starých ľudí. Vtrhli medzi účastníkov hudobného festivalu, mladých ľudí, ktorí neprišli riešiť politiku a nechceli nič, len hudbu, tanec a mier. Rodiny v domoch a bytoch, ktoré nestihli ujsť do bezpečia, boli postrieľané, ďalšie boli zaživa upálené, ďalším ľuďom bojovníci Hamasu odsekávali hlavy. Pre istotu pomaly. Aby to bolo ešte krutejšie. Znásilňovali ženy, odrezávali im prsníky, ich skrvavené telá potom vozili na korbách áut a ešte po smrti zhanobovali. Slová, ktorými by sa šialené vyčíňanie Hamasu dalo výstižne opísať existujú, ale už písanie o týchto zverstvách je utrpením.

Pre Hamas bol tento krvavý výlet sviatkom – vecou cti.  Jeho bojovníci mali so sebou kamery, nakrúcali svoje vyčíňanie a nadšene odkazovali domov svojim najbližším, aha, koľko Židov som dnes zabil, mama! Aha, otec, môžeš byť na mňa hrdý!

V ten deň sa akoby znovu odohrali celé tragické dejiny židovského národa: dejiny prenasledovania. 

A v ďalších dňoch, týždňoch a mesiacoch sa zhustene odohrávali a stále odohrávajú celé tragické dejiny obviňovania židovského národa zo všetkého možného zla, ktoré ho postihlo. Svet na siedmy október zabudol a odvtedy vidí len silu izraelskej reakcie naň.