tak ako je rozhodne trúfalosťou vkladať nádeje do aktérov toho praskania – dúfať, že z nich časom budú spojenci dobra. Napríklad do Petra Pellegriniho.

Áno, Peter Pellegrini vyvolal v pár komentátoroch záchvev nádeje. Áno, má to isté dôvody. Kritizoval splnomocnenca vlády Petra Kotlára – že takto sa k vedeckému poznaniu nespráva ani severokórejský diktátor Kim Čong-un. Odkázal koalícii, aby sa nehašterila, zvozil konsolidačný balík, z ktorého chce vraj podpísať iba jeho časť, ba odmieta aj prijať demisiu ministerky Dolinkovej, aby rezort zdravotníctva nezostal bez pána či panej. Plus urobil ešte zopár ďalších vecí, ktoré by sa azda dali vysvetľovať ako mierna vzbura voči Robertovi Ficovi. Dá sa však z tejto „vzbury“ usudzovať, že Peter Pellegrini a možno aj niektorí ďalší ľudia v Hlase našli svoju sebaúctu? A dá sa očakávať, že z týchto ľudí môžu byť časom spojenci demokratických síl? 

Po odpoveď sa dá zájsť do nedávnej minulosti. Peter Pellegrini sa proti Robertovi Ficovi nebúri po prvý raz. Založenie Hlasu si pamätáme všetci – mala to byť rozlúčka s neslušným Smerom a nová sila pre slušnejšiu ľavicu na Slovensku. To tvrdil sám zakladateľ Peter Pellegrini. Od samého začiatku však bolo ťažké ignorovať isté podozrenie: že existuje jedna veľká rieka menom Smer a z tej rieky sa len odklonilo jedno rameno a dalo si meno Hlas. A že to rameno odvedie od Smeru voličov, ktorí sú príliš pohoršení a už sa hanbia so Smerom niečo mať. Ale, čo bude ďalej, to sa ukáže podľa vývoja situácie. Buď pôjde Hlas ďalej svojím vlastným korytom, ideálne bude silnieť, naberať nových a nových voličov, až sa definitívne osamostatní. Ba v úplne ideálnom scenári mal Hlas byť silnou novou riekou pre bývalých voličov Smeru a Smer mal zostať malou chudorľavou riečkou pre radikálov a extrémistov (možno až pod hranicou parlamentného minima). Taký bol plán A, alebo skôr možnosť A.