tak ako je rozhodne trúfalosťou vkladať nádeje do aktérov toho praskania – dúfať, že z nich časom budú spojenci dobra. Napríklad do Petra Pellegriniho.
Áno, Peter Pellegrini vyvolal v pár komentátoroch záchvev nádeje. Áno, má to isté dôvody. Kritizoval splnomocnenca vlády Petra Kotlára – že takto sa k vedeckému poznaniu nespráva ani severokórejský diktátor Kim Čong-un. Odkázal koalícii, aby sa nehašterila, zvozil konsolidačný balík, z ktorého chce vraj podpísať iba jeho časť, ba odmieta aj prijať demisiu ministerky Dolinkovej, aby rezort zdravotníctva nezostal bez pána či panej. Plus urobil ešte zopár ďalších vecí, ktoré by sa azda dali vysvetľovať ako mierna vzbura voči Robertovi Ficovi.
Dá sa však z tejto „vzbury“ usudzovať, že Peter Pellegrini a možno aj niektorí ďalší ľudia v Hlase našli svoju sebaúctu? A dá sa očakávať, že z týchto ľudí môžu byť časom spojenci demokratických síl?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.