určite tam pracovali aj takto orientované ženy, ale tie sa akosi lepšie maskovali. Všetci sme o nich vedeli a všetci sme sa tvárili tak, ako keby neexistovali, a podobne sa správali aj oni. Bolo to jednoduché – oni a my. Chlapov sme volali buzeranti, buzíci či teplí bratia a nevideli sme na tomto pomenovaní nič zlé. Ale bolo! Nikdy som sa týchto mojich kolegov na to nespýtal. Ale mal som! Dodnes som presvedčený, že asi nie je najdôležitejšie, ako niečo pomenujeme, ale ako sa k takto pomenovanému človekovi správame. Darmo niekomu hovoríte Róm, keď Cigáňa necháte žiť v biede. Môžem sa však mýliť. Nie som v koži týchto ľudí.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.