aj vtedy, ba práve vtedy, ak komentujúci subjekt (ako v tejto chvíli ja) má sklon pozerať na svet viac „konzervatívnymi“ než „pokrokárskymi“ očami.

Sledujúc americké debaty týkajúce sa rôznym spôsobom nadchádzajúcich prezidentských volieb, osobností kandidátov aj krízových javov v americkej spoločnosti a demokracii, musím povedať strašnú vec: ešte nikdy od roku 1989 som necítil tak málo závisti voči americkému voličovi pri jeho aktuálnych možnostiach výberu. Mám pri tom istú pochybnú výhodu: nie som americký volič, ba ani jeden z tamojších rezidentov, ktorí si tak rýchlo prisvojili americké práva bez tomu zodpovedajúcich občianskych povinností. Hoci z toho pre mňa plynie pramálo útechy, jednako to je akási „výhoda odstupu“. A tá umožňuje bez zdvorilostných formalít a pukrlíkov prejsť rovno k tým rizikám, o ktorých sa domnievam, že sú s Trumpovým úradovaním spojené. S tým, že si tu odpustím rozbor nerestí ľavicového tábora dnes tak nepríjemne rozdelenej americkej spoločnosti.

„nevypočitateľný“

Niektorí z inteligentnejších a opatrnejších konzervatívcov sa v poslednom čase zvykli upokojovať domnienkou, že nevypočitateľnosť jeho správania môže byť výhodou. Nemajú azda v prípade jeho zvolenia dôvody na nervozitu osoby typu Si Ťin-pchinga, Kima Čong-una, vodcovia Hamasu či Hizballáhu, ajatolláhovia v Teheráne, alebo (prečo nie?) aj samotný Putin?