najskôr však k námietkam, ktorú nechcem vopred zmietnuť zo stola. Ficovo správanie vraj nemá žiadny iný vzorec, než túžbu po kariére, moci a „nabalení sa“: tvrdenie spravidla aplikované aj na ostatných členov vedenia Smeru. Fico si vraj jednoducho vypomáha frázami či heslami, prebratými podľa potreby z rôznych koncov politického spektra, podľa toho, čo vyhodnotí ako efektívne z hľadiska získavania hlasov alebo hromadenia moci: tu nejaký socialistický akcent, tam zase nejaký nacionalistický, tu trocha cyrilometodejskej tradície, raz antifašizmus, inokedy spolupráca s proto-fašistickými elementmi. Skrátka: koketéria so všetkým možným, len konzistentnosť žiadna. 

Niekto sa môže tiež spýtať: potrebuje Fico (alebo ktokoľvek usilujúci o moc či vykonávajúci ju) vôbec nejakú ideológiu? Nie je to zbytočný luxus, ktorý môže zaujímať iba ak nepraktických teoretikov či od reality odtrhnutých blúznivcov?

Odpovedám: potreba správne čítať Ficovo správanie evidentne nie je čisto „akademická“. A ak za jeho domnele nekonzistentnými prejavmi objavíme nejakú jednotiacu myšlienkovú schému, potom môžeme hovoriť o akejsi ideológii.