jedno z absolventských predstavení tohto týždňa sa volalo Kaukazský kriedový kruh. Tento Brechtov text je ťažký na hranie, až tak ťažký, že Juro Nvota mi tesne pred predstavením povedal, že sa to vlastne ani nedá hrať. S týmto vedomím, a s únavou zo stavu vecí verejných, sme si sadali do Labu. Ale odchádzali sme celkom inak.
Je to hra, ktorá sa vyrovnáva s ťažkými vecami — s násilím komunizmu, ale aj so sebectvom boháčov, so strachom z násilného štátu, s nenaplnenou láskou, so samotou, s neschopnosťou pomôcť bezbranným. To všetko naraz vyzerá oprávnene nad sily študentov, ale zvládli to tak, že na konci predstavenia mi viditeľne potešený Juraj Nvota povedal: No povedz, nie je to najlepšie divadlo?
„Ak je toto nová generácia, o budúcnosť je postarané.“
Tento ročník, ktorý skvele zvládol už predstavenie Čajka, vychovali Táňa Pauhofová, Luboš Kostelný a Matúš Bachynec, pričom réžijne ich formuje Roman Polák. Vidno to na všetkom — na nasadení a oddaní sa divadlu, na odvahe k novým postupom, a najmä v dôraze na pravdivosť. Keď Brechtovu hru končili vlastnými menami a slovami, z ktorých mrazilo a hrialo súčasne, bola to až generačná výpoveď o súčasnom Slovensku, krásna ako celý tento ročník.
Je asi zbytočné menovať. Po Čajke prišiel potvrdzujúci Brecht, a výkony Evy Gribovej, Jakuba Somoru, Adama Híleka, Ivany Kološovej či Filipa Pavúka (a všetkých ďalších) sú už nielen prísľubom. Sú už aj zodpovednosťou za budúcnosť slovenského divadla a širšie slobodnej kultúry.
Keď sme z Labu odchádzali, kamarát Pavol, s ktorým tomuto divadlu už dlho držíme palce, mi spontánne povedal: Ak je toto nová generácia, o budúcnosť je postarané. Vážení študenti, toto som počul o málokom.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.