vo svojom príhovore Habera povedal, že na námestia veľmi nechodí, naposledy bol takto v roku 1998. Hovoril pokojne, rozumne a k veci. Bolo to od neho, stručne povedané, pekné občianske gesto, ktoré zrejme prinútilo zamyslieť sa nad stavom vecí aj ľudí, ktorí by sa nad ním inak nejako hlbšie nezamýšľali.

Ale: aj v „našej“ (rozumej demokratickej a liberálnej) bubline sa objavili názory že Habera je fujky, lebo hral v roku 1998 Mečiarovi na kampani. Možno niektorí nevedeli, možno nepovažovali za dostatočné, že to neskôr v SME oľutoval: „Človek občas vstúpi do niečoho veľmi smradľavého a potom ho to mrzí. Hádam každému sa to občas stane. Otvorene priznávam, že sa mi s tým nežije ľahko“, povedal. Napriek tomu sa objavili reakcie tých ultranekompromisných (často tých, ktorí za mečiarizmu boli ešte v detskom veku), že Habera je nehodný takéhoto pódia, lebo hral pre Mečiara. Možno by považovali za dostatočný prejav ľútosti, keby urobil na koncerte seppuku a svoje črevá hodí svojim fanúšikom.