Vidíme sa najmä cez Liptáka a Mináča

Rozhovor s ľavicovým filozofom Františkom Novosadom o slovenských intelektuáloch, o ich vplyve na spoločnosť a na vládu Roberta Fica.

.majú intelektuáli na Slovensku vôbec nejaký vplyv?
Intelektuáli majú na Slovensku približne taký vplyv ako v hociktorej inej krajine EÚ. Aj keď je tu istý rozdiel – je celkom možné, že tu chýba nejaká výraznejšia skupina intelektuálov, ktorá by jasnejšie a zreteľnejšie určovala spôsob, akým spoločnosť vidí sama seba a akým spôsobom vidí svoje možnosti a obmedzenia. Ale nepochybne sú aj na Slovensku ľudia, ktorí majú aj takýto tvarujúci vplyv.

.kedy sa intelektuáli najvplyvnejšie prejavili vo vývoji spoločnosti?
Do roku 1918 bolo to, čo nazývame národ, reprezentované intelektuálmi.  Takisto v prvej republike bol vplyv intelektuálov v spoločnosti enormný, určite bol silnejší ako v takzvaných etablovaných krajinách. Ide o to, že intelektuál je potrebný v okamihoch, keď sa rozhoduje o celkovom smerovaní spoločnosti. Vtedy sú potrební ľudia so strategickým myslením a s „víziou“. Sú to ľudia, ktorých zaraďujeme medzi intelektuálov.

.akú úlohu zohrali intelektuáli v reálnom socializme?
Intelektuáli, ktorých priamo produkoval tento systém, boli potrební v troch podobách. Prvá podoba bola ornament – pozrite, aké krásne básničky píše, a predsa ide s nami, je náš! Druhá podoba bola frfloš. Kritik, s ktorým treba nejako vyjsť. A tretia podoba – expert. Predsa len ten systém išiel z krízy do krízy a vždy, keď o niečo išlo, tak politik išiel k intelektuálovi a pýtal sa: preboha, čo máme robiť? Takto vznikali spoločenskovedné pracoviská. Na Slovensku ostal z tejto éry jeden pozostatok, ktorý vyplynul z tejto potreby politikov – je to Prognostický ústav SAV. Postupne, ako ten systém degeneroval, bol aj ten ornament ornamentom čoraz menšej estetickej kvality, aj tí frfloši boli menej kvalitní a ani tí experti už neboli expertmi v pravom slova zmysle.

.čiže intelektuáli nefungovali ako kritickí pozorovatelia so schopnosťou reflektovať vývoj krajiny?
V ideálnej situácii je intelektuál spolustrážcom alebo spolusprávcom hodnotového základu spoločnosti, a je najmä producentom  sebapoznania spoločnosti. Je aj analytikom alternatívnych ciest vývoja.

.do akej miery si slovenskí intelektuáli plnia túto úlohu?
Lepšie ukotvené spoločnosti – ako poľská, maďarská, ale aj česká – sú na tom trošku lepšie.

.prečo sme na tom horšie?
Keď sa pozrieme na slovenskú spoločnosť v 20. storočí, tak skoro každých dvadsať rokov u nás prišlo takmer ku kompletnej výmene elít.  A takáto schopnosť poznania si vyžaduje kontinuitu. To je jeden motív, prečo je napríklad poľský intelektuál silnejší, predsa len, tam sa kontinuita udržala a ten spôsob vylučovania bol miernejší. Ale veľa závisí aj od spoločenského priestoru, aký sa tu utvoril po roku 1989. Ten priestor verejných diskusií bol veľmi rýchlo ovládnutý ľuďmi, ktorých by som nazval „hypermoralistami“.

.prosím? Skúste to vysvetliť.
To sú ľudia, ktorí pôsobili ako kyselina sírová a sťažili možnosť vecnej diskusie o týchto problémoch. Samozrejme, oni sa opotrebovali a hoci sú dnes ešte stále na scéne, tak sú už viac karikatúrou ako autentickou podobou. A medzitým bol verejný priestor zaplnený rôznymi hercami, celebritami a podobnou skupinou ľudí.

.kto sú vplyvní slovenskí intelektuáli?
No, keď už mám spomenúť nejaké mená, tak takými prototypmi intelektuálov na Slovensku sú – aby som povedal dve rešpektované a vážené mená z rôznych strán spektra – Miroslav Kusý na jednej strane a Ján Čarnogurský na druhej strane. Tí plnia úlohu verejných intelektuálov. Ale poviem aj dve mená, ktoré najviac ovplyvnili spôsob, akým vidíme sami seba – Ľubomír Lipták na jednej a Vladimír Mináč na druhej strane. Ani si neuvedomujeme, ako je priemerný slovenský intelektuál určený buď jedným, alebo druhým – teda buď Liptákom, alebo Mináčom. Ich vplyv je úžasný. Prakticky všetko, čo dnes vie priemerný slovenský intelektuál o slovenských dejinách, vie od Liptáka. Obaja sa stali tvorcami identity súčasných generácií.

.ovplyvňujú intelektuáli aj dnešných politikov?
Asi nie. Ale to je spôsobené tým, že Slovensko je stabilizovaná spoločnosť, relatívne pevne ukotvená v medzinárodných súvislostiach, má fungujúci inštitucionálny systém. Dnes nie sú potrební ľudia so strategickým myslením, dnes sú potrební skôr údržbári či udržiavatelia toho systému, skôr experti, znalci predpisov... Náš politik – na rozdiel napríklad od amerického politika – je v pozícii obsluhovača akéhosi stroja, on nerozhoduje, aký typ stroja sa má použiť, to sa rozhodlo už v deväťdesiatych rokoch.

.aký je ich vplyv na verejnú mienku?
Skôr nepriamy – v spôsobe uvažovania a hovorenia o spoločnosti. Časť intelektuálov stratila dôveru verejnosti, lebo sa buď zasadzovala za nejaké absurdnosti, alebo stratila zmysel pre realitu. Viete, v takom Poľsku či Rusku stojí intelektuálna vrstva na pevnejších nohách. S ruským intelektuálom môžu režimy robiť, čo chcú, ale keď máte za sebou Dostojevského a Tolstého, tak ten svet vidíte úplne inými očami, ako keď máte za sebou Kukučína, Urbana – a navyše ich ešte ani nečítate. To isté platí o poľských intelektuáloch, tá tradícia je silnejšia a viac prispieva k identite, k schopnosti vidieť svet kultivovanejším spôsobom. Táto intelektuálna neukotvenosť je na Slovensku problémom tak u intelektuálov, ako aj u vnímateľov. Slovenský vnímateľ je v tomto zmysle slabší ako ten poľský či ruský. Nie je tam tá spoločná zásoba istých interpretácií alebo pochopenia sveta. Ruský intelektuál sa môže spoľahnúť na to, že keď použije prirovnanie, ktoré je charakteristické pre Dostojevského, milión ľudí mu porozumie. Slovenský intelektuál sa na žiadnu takú schému nemôže spoľahnúť, preto sú tie texty také rozmazané, blatisté. Slovenskí intelektuáli navyše považujú za  akúsi vec prestíže byť kritickejší k vlastnému základu, každý by najradšej rozbíjal mýty. Má to dosť deštruktívny charakter.

.deštruktívny charakter?
Jednoducho je tu nedostatok inštitucionálnej kontinuity, pokiaľ ide o procesy vzdelávania. Keď chcete mať dobrú univerzitu, musí tu fungovať 50-60 rokov, musí tu byť tretia či štvrtá generácia profesorov, ktorá nadväzuje na tie predchádzajúce.

.pôsobíte aj vo Filozofickom ústave SAV. Majú niektorí vaši kolegovia vplyv na rozhodnutia súčasnej moci?
Mali by mať a pokiaľ viem, tak aj vláda má záujem, aby do niektorých vecí vstupovali. Časť ľudí to však z rôznych dôvodov odmieta. Existuje voči tomu istá averzia, ktorá je spôsobená sčasti akademickou ostýchavosťou a časť ľudí sa zas obáva, že bude spájaná s konkrétnou politickou stranou. Vo verejnom priestore je dosť ľudí, ktorí by ich hneď označili za zradcov a za nemorálnych ľudí.

.vy teda nie ste proti obcovaniu politiky a intelektuálov?
Ja som za to, aby táto väzba bola čo najintenzívnejšia. Samozrejme, s podmienkou, že intelektuál si dokáže zachovať profesionálnu integritu a do politiky bude vstupovať kvôli realizácii svojej odbornej expertízy. Nemal by sa tlačiť do pozície spomínaného ornamentu. To kladie isté požiadavky aj na politikov, ktorí často niektoré veci nechcú vidieť.

.kto má vlastne vplyv na túto vládu?
Ak hovoríme o Smere, tak je to relatívne silná strana, má veľký počet členov a hustú sieť základných organizácií. V tej základni sa teda musia vytvárať isté záujmy a názory, ktoré sa potom dostávajú k špičke. Potom  je výkon vládnej moci jasne daný tým, že Slovensko je členom EÚ a NATO a značná časť rozhodnutí vlády je len prevzatím inštrukcií, ktoré prichádzajú z Bruselu.

.zaznievajú názory, že najväčší vplyv na túto vládu ma hlas verejnosti vyjadrený prostredníctvom prieskumov verejnej mienky.
Verejnú mienku môžete ovplyvňovať najlepšie prostredníctvom elektronickým médií a o tých sa nedá povedať, že sú blízke vláde. Aj keď v poslednom období sa to trochu mení. Spoločnosť tento typ vlády práve teraz preferuje. Je to spôsobené tým, že sa už stabilizovala a hľadá pokoj. V tomto zmysle jej súčasná vláda vyhovuje. Slováci sú dosť realistickí ľudia a pražské vizionárske typy sa tu nikdy neuchytili. Uspokojíme sa s malými zlepšeniami.

.kedysi ste politiku Mikuláša Dzurindu označili za slovenský bonapartizmus. Čo ste mali na mysli?
Bonapartizmom sa nazýva typ vládnutia, ktorý využíva rovnováhu síl v spoločnosti, teda keď existuje mnoho síl a ani jedna nedokáže reálne vládnuť. Vtedy sa do vládnucich pozícií dostáva istý typ ľudí, ktorí touto rovnováhou manipulujú. V tom bol predchádzajúci premiér majstrom. V udržiavaní rôznych aliancií v parlamente, v ich premiešavaní, ale vždy tak, aby mu to vyhovovalo.

.ako by ste označili štýl vládnutia Roberta Fica?
Robert Fico je typický odchovanec Právnickej fakulty osemdesiatych rokov. To bola liaheň štátnych úradníkov. Nebola to právnická fakulta v pravom slova zmysle, ale vysoká škola administratívy. Spôsob myslenia jej študentov bol orientovaný tak, že ich poslaním v štáte je stáť za politikmi a byť tými, ktorí veci realizujú. Na Ficovi to vidno. Rozmýšľa nie v stratégiách, ale v kategóriách konkrétnych prípadov. Tu je nejaká konkrétna skupina ľudí, ktorá má problém, ako ho vyriešime. Je to politika konkrétnych káuz. Bežný slovenský volič to prijíma a možno si povie niečo v duchu starého nemeckého politického hesla – ak má niekto vízie, nech navštívi psychiatra.

.potrebuje takáto vláda vôbec intelektuálov?
Aj údržba spoločenského stroja si vyžaduje obrovské množstvo znalostí.  Len na to už nie je potrebný veľký intelektuálny potenciál.