Slovo ikonostas pôvodne označovalo stojan pod obrazy v komnatách byzantských cisárov. Neskôr toto pomenovanie získala „ohrada“ s ikonami v chráme. Na pohľad je to kus nábytku – veriaci sú však presvedčení, že je bránou do neviditeľného sveta.
Predchodcom ikonostasu v chráme bolo zábradlie, ktoré oddeľovalo svätyňu od lode. Dnes ho možno vidieť ešte v Bazilike sv. Klimenta v Ríme. Impulz na vznik ikonostasu dal cisár Konštantín Veľký, keď predelil svätyňu a loď drevenou ohradou, na ktorú sa začali vešať ikony.
.trám ako znak lásky
Tento ikonostas v 4. storočí sotva siahal nad kolená, takže veriaci mohli sledovať priebeh liturgie. Cisár Justinián pridal k ikonostasu stĺpy, čím ho rozdelil na jednotlivé časti, ktoré vyplnili ikony. O niečo neskôr bol na stĺpy umiestnený drevený trám, ktorý ich spevnil, čo umožnilo pridať ďalší rad ikon. Podľa Simeona Solúnskeho tieto stĺpy akoby podopierali oblohu a spájali svet duchovný a pozemský (zmyslový). Trám je podľa neho znakom jednoty lásky medzi nebeským a pozemským svetom.
Významné svedectvo o ikonostase nachádzame v Grécku, ktoré patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie pravoslávne krajiny. Od 6. do 14. storočia sa tu používal v chráme ikonostas s jedným alebo dvoma radmi ikon, nad ktorými sa týčil monumentálny kríž. Postupne sa ikonostas zvyšoval, až nakoniec v 15. storočí uzavrel celý priestor okolo oltára. Svätyňa sa tak ocitla v priestore, ktorý je skrytý pred ľudským okom (u západných kresťanov ohrada postupne zanikla). Významný impulz prišiel z Ruska, kde sa od 13. do 17. storočia rozvinul ikonostas s piatimi radmi ikon a počas 18. storočia sa rozšíril do celého ortodoxného sveta. Od 19. storočia sa v chráme začal klásť menší dôraz na výzdobu stien a väčší na bohatosť ikonostasu.
.ikonostas raz zanikne
Usporiadanie chrámu vedie od viditeľného k neviditeľnému. A celý oltár sa už nachádza v oblasti toho, čo je neviditeľné. Podľa Simeona Solúnskeho je oltár symbolom neviditeľného Krista, jeho božskej prirodzenosti; ale aj ľudskej duše, neba a svätosti Svätej Trojice. Skrytie oltára a tajomstva, ktoré sa na ňom odohráva, vedie veriacich ku kontemplácií o tom, čo nevidia očami, ale majú nazerať srdcom. Prepojenie viditeľného a neviditeľného sveta sa podľa pravoslávneho teológa Pavla Florentského uskutočňuje prostredníctvom svätých – viditeľných svedkov neviditeľného sveta, ktorí životom na zemi vydávali svedectvo o svete neviditeľnom. Ikony svätých v ikonostase vydávajú svedectvo o prechode (premene) a pozývajú ľudí, aby premenili svoj život a dosiahli neviditeľný svet. Ikonostas učí ľudí duchovne nazerať skutočnosť. Podľa Pavla Florentského sa vďaka duchovnému nazeraniu staneme citlivejšími voči neviditeľnému svetu, ktorý nás obklopuje v našom každodennom živote. A keď všetci ľudia dokážu duchovne nazerať skutočnosť, ikonostas zanikne sám od seba, už nebude potrebný, ostane len čistá láska...
.stretnutie so svätými
Vďaka trom svätcom, svätému Bazilovi, svätému Sávovi a svätému Jánovi z Damasku sa ustálilo umiestnenie a poradie ikon na ikonostase. Dnes má plný ikonostas päť radov a jeho členenie je zdola nahor takéto:
Uprostred prvého radu sú dvojkrídlové cárske (kráľovské) dvere, ktoré pripomínajú Starý a Nový zákon. Cez túto bránu prichádza diakon s evanjeliom, aby oznámil dobrú zvesť veriacim, cez ňu sú prinášané obetné dary na oltár a kňaz prichádza rozdať veriacim prijímanie. Na vrchnej časti cárskych dverí je znázornené Zvestovanie, ktoré pripomína vtelenie, v spodnej sú znázornení štyria evanjelisti, čo pripomína zjavenie Písma. Nad dverami je ikona Poslednej večere, ktorá pripomína ustanovenie sviatosti eucharistie.
Po pravej strane (z pohľadu veriaceho) cárskych dverí je Ikona Krista Pantokrátora a po ľavej ikona Bohorodičky Hodigitrie. Mária na nej jednou rukou drží dieťa a druhou ukazuje na Ježiša, čím zdôrazňuje, že cez neho vedie cesta k spáse. Ak majú cárske dvere stĺpy, tak sú na nich zobrazení hierarchovia svätý Ján Zlatoústy a Bazil Veľký. V tomto rade sú aj bočné (diakonské) dvere, na ktorých sú zobrazení diakoni svätý Štefan a Vavrinec, alebo archanjeli Michal a Gabriel. Po bokoch týchto dverí je ikona hierarchov Jána Zlatoústeho a Bazila Veľkého (ak nie sú na stĺpoch cárskych dverí) alebo svätého Mikuláša, arcibiskupa z Myry a patróna východných cirkví. Vpravo od Krista je vyobrazená udalosť/postava, ktorej je chrám zasvätený. Pred tento rad veriaci prichádzajú uctievať ikony a modliť sa, preto sa nazýva aj modlitebným radom.
Uprostred druhého radu sedí Kristus na tróne a má tri svätožiary: kosoštvorcovú (tá hovorí o božstve Krista); elipsovú (hovorí o jeho kráľovskom postavení) a v podobe štyroch trojuholníkov so symbolmi štyroch evanjelistov (hovorí o šírení nebeského kráľovstva do sveta). Niekde sa namiesto ikony Nanebovstúpeného nachádza zobrazenie Krista Emanuela s archanjelom Michalom a Gabrielom alebo ikona Božej múdrosti. Ku Kristovi prichádza zástup klaňajúcich sa svätých na čele s Pannou Máriou a svätým Jánom Krstiteľom. Za nimi sú archanjeli Michal a Gabriel, apoštoli Peter a Pavol, hierarchovia Bazil Veľký, Gregor Naziánsky a Ján Zlatoústy, mučeníci Demeter, Juraj a Teodor a styliti Simeon starší a mladší. Niekde sa v tomto rade objavujú aj hierarchovia Gregor Nysský a Mikuláš, prípadne ikona niektorého mnícha alebo panny. Ikony ukazujú spôsob, akým sa cez svätých prenášajú modlitby pred trón Spasiteľa. Na Slovensku je tento rad zriedkavý.
Tretí rad je radom dvanástich alebo štrnástich hlavných sviatkov, prostredníctvom ktorého možno sledovať Kristov pozemský život. Ikony sú zoradené podľa východného liturgického kalendára: Narodenie Bohorodičky, Povýšenie svätého Kríža, Uvedenie Bohorodičky do chrámu, Narodenie Pána, Krst Pána, Hromnice, Zvestovanie, Vstup do Jeruzalema, Nanebovstúpenie, Zostúpenie svätého Ducha, Premenenie, Zosnutie Presvätej Bohorodičky (Nanebovzatie Panny Márie). Niekedy je tu aj ikona Zostúpenia do pekla, Ukrižovania a Vzkriesenia Lazára.
Štvrtý rad tvoria proroci starého zákona, ktorí obklopujú Pannu Máriu Orantu, ktorá sa považuje za najvyššie naplnenie ich proroctiev. Tento rad vydáva svedectvo o postupnosti Starého a Nového zákona a duchovnej príprave na príchod Spasiteľa v Starom zákone. Najčastejšie ho tvoria ikony 12 prorokov, existujú však aj rady s ikonami 16 prorokov.
Piaty je rad patriarchov. Uprostred je ikona starozákonnej trojice alebo novozákonnej trojice. Tam, kde je väčší vplyv západného kresťanstva, sedia Otec a Syn na trónoch vedľa seba a nad nimi sa vznáša Duch svätý. Po bokoch sú umiestnení patriarchovia – predchodcovia Krista.
Na vrchole ikonostasu je kríž s Kristom, ktorý pripomína zavŕšenie spásy, pod ním na jednej strane stojí Bohorodička a na druhej apoštol Ján.
.kniha a dejiny
Ikonostas pripomína záves, ktorý v jeruzalemskom chráme oddeľoval svätyňu od svätyne svätých. Oddeľuje nebeský priestor, kde kňaz zastupuje Krista, od priestoru pozemského, kde sú ľudia pozvaní na premenenie, aby duchovne vstúpili do nebeského sveta. Ikonostas ukazuje históriu Starého a Nového zákona, je knihou, v ktorej môže listovať každý a prostredníctvom nej prežívať tie najdôležitejšie udalosti. Podľa Jiřího Novotného, teológa vysväteného v byzantskom obrade, keď veriaci sleduje ikony zhora nadol, spoznáva Božie zjavenie, a zdola nahor sa povznáša k Bohu. Ikonostas tak vysvetľuje učenie Starého a Nového zákona, znázorňuje dejiny spásy a je predzvesťou premenenia človeka a sveta.
Kedysi sa pred ikonostas umiestňovala schránka pripomínajúca knihu s dvanástimi alebo šiestimi (obojstrannými) ikonami významných svätcov, ktorých si veriaci pripomínali počas roka. Správca chrámu každý mesiac vytiahol príslušnú ikonu a vystavil ju na vzdávanie úcty. V modernejšom podaní sa používa stojan a okrem svätca alebo udalosti, ktorým je chrám zasvätený, sa takto vystavujú ikony Pantokrátora a Hodigitrie, prípadne svätca či sviatku, ktorý sa práve slávi. Úcta k ikone v chrám sa prejavuje úklonom a znamením kríža. Potom možno ikonu pobozkať či dotknúť sa jej čelom a nakoniec pred ňou zapáliť sviecu ako symbol stálej modlitby.
Svätí na ikonostase sú prítomní v oboch svetoch a spájajú ich v sebe. Obklopujú Boží trón, zvestujú tajomstvo o neviditeľnom svete. A ich prostredníctvom sa ikonostas má stať bránou do večnosti.
Autor je doktorand na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.