Nie, nejde o dynastickú rošádu medzi Fidelom a Raúlom. Tá je zavŕšená. Začala sa druhá kapitola: uvoľňovanie vzťahov s úhlavným nepriateľom na severe. Fidelova diktatúra od roku 1959 stála na tvrdom antiamerikanizme. Raúl sa teraz chystá urobiť s Američanmi najdôležitejší obchod svojej kariéry. Jeho nádejný „veľký brat“ sa nes volá Obama.
tará Havana, námestie pred barokovou katedrálou, 18. marca 2009. Je krátko pred šiestou večer, z kamenných dlaždíc ešte sála teplo horúčavy. Okolie katedrály je takmer bez ľudí. Celé staré mesto je plné policajtov. Aj tu postávajú na rohu a dívajú sa do vedľajšej ulice. Na jej konci, len pár sto metrov od slávneho baru Bodegita del Medio, sa zoskupuje hlúčik asi dvoch desiatok žien v bielom oblečení, ktorým sa podarilo prekĺznuť do hlavného mesta. Bývajú spoločne na byte jednej z nich v neďalekej štvrti Centro, („Spíme vedľa seba na zemi ako Číňania,“ povedala nám neskôr jedna z nich), snažia sa vždy pohybovať pohromade, aby ich nemohli po jednej pozatýkať. Sú rôzneho veku i farby pleti. Jedna z nich, kučeravá šesťdesiatnička, sa opiera o invalidnú palicu. V rukách držia červený kvet. Radia sa do dvojstupu, čakajú na začiatok omše. Bočný vchod do kaplnky, ktorým o niekoľko minút prejdú, sníma digitálna kamera. Na chodníku postávajú desiatky Kubáncov v tmavých okuliaroch, nespúšťajú zo žien oči. Začína sa protest Dám v bielom k 6. výročiu „čiernej jari“.
Počas omše sa tajní stiahli do najbližšej kaviarne, po nej si jeden z nich zapisuje údaje z občianskych preukazov pristavených okoloidúcich. Kvôli drobnému protestu Dám v bielom je na Kube už niekoľko dní v chode veľká bezpečnostná, mediálna a diplomatická operácia okolo dátumu, ktorý si napokon vybral režim, keď v marci 2003 odštartoval masový záťah na skupiny nezávislých aktivistov, novinárov, katolíckych spoločenstiev a predstaviteľov nepovolených odborov. Dámy v bielom, to je hnutie manželiek, matiek a dcér politických väzňov na Kube, ktoré získalo aj výročnú cenu Európskeho parlamentu. A predsa sa toho roku do castrovskej propagandy zapojil aj komisár EÚ pre rozvojovú a humanitárnu pomoc. Loius Michel, osobný priateľ Fidela Castra, súhlasil s oficiálnou návštevou Havany presne na kritický deň 18. marca 2009. Odmietol sa stretnúť s predstaviteľkami Dám v bielom, celý deň pútal pozornosť v kubánskych médiách a ubezpečil občanov, že politický dialóg EÚ – Kuba bude pokračovať. Pritom člen jeho delegácie, španielsky exkomunista Martinéz, viceprezident Európskeho parlamentu a predseda skupiny europoslancov podporujúcich kubánsku diktatúru, sa v ten istý deň stretol s manželkami kubánskych väzňov – dôstojníkov kubánskej rozviedky, uväznených v USA...
.najdôležitejší je Washington
Keď som nedávno hovoril s európskymi diplomatmi v Havane, zhodne konštatovali dve veci: Po prvé, politika EÚ je čoraz väčšmi irelevantná a nekoordinovaná, každá členská krajina sa hrá na vlastnom piesočku. Po druhé, všetci hlavní hráči (kubánsky režim, Latinoameričania, Číňania, Rusi, Európania) čakajú, čo urobí nová americká administratíva. Od prezidenta Obamu sa očakáva uvoľnenie vzťahov s Kubou, čo bude najdôležitejší katalyzátor vývoja na ostrove. Vlastne sa to už deje – vo februári Raúl urobil čistky vo vláde, odvolal niekdajších Fidelových protežantov, viceprezidenta Lageho a ministra zahraničných vecí Peresa-Roqueho a s nimi desiatku ministrov, ktorých zväčša nahradili predstavitelia ozbrojených zložiek. Raúl tým posilnil vnútornú disciplínu, jednotu a od - ideologizovanie režimu pred rozhodujúcim obratom: normalizovaním vzťahov s USA. Samozrejme, stále je tu možnosť, že sa proti tomuto smerovaniu postaví jeho brat Fidel, ktorý – takmer zo záhrobia – stále článkami v novinách zasahuje do diania.
Prečo sa tie najzávažnejšie udalosti pre budúcnosť kubánskeho režimu teraz odvíjajú v zahraničí? Po prvé, nevýkonná a zbedačená kubánska ekonomika je posledné roky závislá od Chávezovej Venezuely a jej bartrových dodávok ropy. Chávez sa vHavane radí, ako sa doma stať novým Fidelom, takže závislosť je vzájomná. Nesmierne dôležitou správou bolo februárové víťazstvo Cháveza v referende o zmene venezuelskej ústavy. Na druhý pokus si v ňom zabezpečil cestu k časovo neobmedzenému zotrvaniu pri moci. Predĺžil tým aj čas diktatúry na Kube. Po druhé, globálna finančná kríza škrtí prílev turistov, a tým aj príjmy do štátnej kasy. Toho roku zažije kubánsky turistický priemysel prvý prepad po niekoľkých rokoch rastu (za rok 2008 to bolo 2,3 milióna turistov). Pritom zásobovanie obyvateľstva po troch vlaňajších hurikánoch sa zahryzlo do vládnych rezerv.
Oto väčšou náplasťou na krízový rok 2009 môžu byť priaznivé správy z Washingtonu. Kubu by po zrušení embarga mohol ročne navštíviť až milión Američanov. Raúl teda bude tlačiť na čo najskoršie zrušenie amerického embarga za čo najnižšiu politickú cenu.
Pri jej výške si kubánska vláda chce nechať manévrovací priestor, a tak drží občanov v informačnej clone. Oznámenie Bieleho domu z 13. apríla 2009 o zrušení obmedzení pre návštevy kubánskych Američanov a posielania finančnej podpory rodinám kubánske štátne médiá zamlčali. Neinformovali ani o ústretových výrokoch prezidenta Obamu, v ktorých Havane pripomínal, že sa čaká na jej kroky. Prečo tá manipulácia? Aby na Kube vládlo presvedčenie, že tempo a agendu uvoľňovania vzťahov s USA udáva Havana. Azda je to aj tým, že mladý čierny americký prezident je populárny aj na Kube („Vládnu nám tu generáli a gerontokracia,“ povedal mi jeden mladík pri náhodnom rozhovore v Havane). Podľa prieskumu Ibero- American Barometer je Obama momentálne najpopulárnejší líder na americkom kontinente – jeho priemerná podpora v 22 krajinách Latinskej Ameriky dosiahla 70 percent. Podpora Huga Cháveza 28 percent. A ak by ste chceli zistiť, kto je dnes na Kube populárnejší, či Raúl alebo Obama, nemáte šancu – prieskumy verejnej mienky sú zakázané.
.armáda silnie a podniká
Trvanie kubánskeho režimu sa odvíja od sily jeho inštitúcií. Má tri piliere – armádu, komunistickú stranu a bezpečnostný aparát. Za Raúla sa mocenské kyvadlo jednoznačne vychyľuje v prospech prvého piliera. Ako dlhoročný minister obrany budoval armádu takmer od začiatkov kubánskej revolúcie. Pod jeho vedením fungovali ozbrojené zložky ako osobitný podnik – ich kádre ovládli turistický priemysel, zahraničný obchod a 60 percent ekonomiky. Táto oligarchia v uniformách sa teraz pripravuje na otvorenie ekonomiky a uvoľnenie vzťahov s USA. Stratégiou je udržať si politickú kontrolu nad spoločnosťou. Ak je Raúl reformátor, tak značne stalinského razenia. Represie voči oponentom režimu neubúdajú, skôr naberajú na šírke a zábere, hoci nie sú také brutálne ako za Fidela. V roku 2008 kubánske úrady nariadili krátkodobé zadržanie vyše 1 500 disidentov, výrazný nárast od roku 2007, keď šlo o 325 prípadov. Ako uviedla agentúra Reuters, krátkodobé zadržanie vyvoláva na medzinárodnej scéne menej kritiky, takže umožňuje kubánskemu režimu nenápadnejšie, ale zato intenzívnejšie a systematickejšie šikanovanie jeho odporcov.
Aké sú teda šance na slobodnejšie pomery pre 11 miliónov Kubáncov pred uvoľnením vzťahov s Američanmi? Pred mesiacom som sa o tom mohol predsvedčiť pri návštevách v rodinách politických väzňov, ktoré sú podporované z dobrovoľnej finančnej zbierky na Slovensku organizovanej Nadáciou Pontis a občianskym združením Človek v ohrození.
.vyvezú disidentov z ostrova?
Dedinka v provincii Matanzas. Nachádzame domček bývalého riaditeľa strednej školy Félixa Navarra Rodrigueza, odsúdeného počas „čiernej jari“ v marci 2003 na 25 rokov väzenia. Víta nás manželka Sonia s 22-ročnou ročnou dcérou Sayli. Informácie o zdravotnom stave sú vždy najsmutnejšou časťou týchto stretnutí – niektorí politickí väzni majú desať vážnych chorôb, a stále sú držaní v maličkých celách a bez adekvátnej lekárskej opatery. Pri inej návšteve nám rodina bezradne referovala, ako manžel Librado Linares v špinavom väzení trpí očnou infekciou a stráca zrak. Aj tieto pomery patria k dôvodom, prečo Kuba odmieta príchod vyslancov Červeného kríža alebo OSN, ktorí by videli stav kubánskych väzníc. Tajná polícia už v tejto rodine sondovala, či by sa väzeň i s príbuznými dal vypovedať do exilu. Podobné správy počúvame aj inde – zdá sa, že režim sa pripravuje na hromadné vypudenie politických väzňov z krajiny.
Raúl sa chce zbaviť oponentov režimu a ešte to „vybartrovať“ s Američanmi za zrušenie embarga alebo iné ústupky. Sayli a Sonia to však odmietajú – chcú mať otca a manžela späť z väzenia a chcú slobodne žiť vo vlasti. Susedia sú milí, fyzické útoky naverbovaných politických gárd prestali. Akurát im niekedy bránia cestovať do Havany (keď sa pripravuje protest), alebo sa po omši v susednom mestečku Colón stretnúť pred kostolom s priateľmi. Režim sa obáva združovania disidentov na verejnosti. Aj psychický nátlak tajnej polície je rafinovanejší. Ponúkajú im, že ak prestanú prijímať pomoc zo zahraničia a hovoriť o Félixovom zlom zdravotnom stave, presunú ho do bližšieho väzenia. O pár dní po našej návšteve, na šieste výročie „čiernej jari“, sa Sonia chcela dostať do Havany na tichý protestný pochod Dám v bielom. Represie a zastrašovanie voči členkám hnutia sa k 18. marcu vystupňovali, na čo vedúce predstaviteľky reagovali zúfalým vyhlásením zahraničným médiám. „Sme mierumilovné ženy, naše aktivity majú pokojný a nenásilný charakter. Len si uplatňujeme právo žiadať prepustenie politických väzňov,“ stálo v ňom doslova.
.odkiaľ prídu zmeny
Na námestí pred havanskou katedrálou som si hovoril, že hranice možného sa na Kube predsa len dajú posúvať. Či už ide o právo na slobodu názoru, na súkromné vlastníctvo a možnosť podnikať (nielen pre Raúlových generálov), alebo na prípojku k internetu. Krôčik po krôčiku, trpezlivým a hrdinským zápasom konkrétnych ľudí. Za obrovskú cenu v ich osobných životoch. Oswaldo Payá, s ktorým sme večer predtým spomínali na Bratislavu, stále nemôže kandidovať vo voľbách. Hovoril o vyčerpanosti ľudí, čo každý deň čelia gigantickej represívnej moci. A s trpkým úsmevom sledujú, ako sa Raúlovi podarilo vyvolať vo svete vysoké očakávania a bez ústupkov vyviesť režim z izolácie. Aj lídri kubánskeho disentu teraz čakajú, čo urobí Obama. Na rozdiel od Raúla a vojenskej oligarchie, ktorej ide o biznis, nemajú veľké oči a asi ani ilúzie. Počas našej návštevy Payovi opakovane zvonil telefón.
V predvečer výročia „čiernej jari“ volali rodiny jej protagonistov, dokonca aj dvaja väzni, ktorí si ušetrili povolené minúty a ozvali sa priamo z väzenia. Pýtam sa: „Keby bol teraz na linke Biely dom, čo by si odkázal Obamovi?“ Po chvíľke ticha prišla odpoveď: „Požiadal by som ho, nech sa vhodnou formou priamo prihovorí Kubáncom na ostrove, nielen tým v Miami. Aby neživil nadnesené očakávania, ktoré doňho vkladajú bežní občania Kuby. Aby im jasne povedal, nech nečakajú na zmeny zvonka, lebo v prvom rade závisia od nás tu na ostrove. A v tom musíme začať každý od seba.“
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.